Abbé Jozef Hutta: Vo Francúzsku som rebel a fundamentalista

Slovenský kňaz hovorí o nepríjemných skúsenostiach s modernistami a o tom, že „tradicionalisti“ sú v podstate podobní normálnej slovenskej farnosti.

Prvýkrát sme sa stretli na krajanskom koncerte organizovanom naším konzulom. Vedel som, že vo Francúzsku sú aj slovenskí kňazi, ale abbé Jozef Hutta sa odlišuje tým, že prešiel aj francúzskym seminárom a je teda stálym kňazom diecézy v Nice. Pamätám si jeho odpoveď na moju prvú otázku, ako mu idú spovede vo francúzštine. Odpovedal, že v pohode, lebo Francúzi sa nespovedajú. Tým potvrdil moju vlastnú skúsenosť, ktorej som však až dovtedy akosi nemohol uveriť. V júni tohto roku abbé Hutta oslávil päť rokov od svojej vysviacky. Nebolo to bežným spôsobom, ale tradične a v latinčine. Výborná príležitosť položiť mu pár otázok o živote vo farnosti, evanjelizácii a celkovo o situácii vo francúzskej cirkvi.

Pre Slováka nie je až také bežné stať sa trvalým diecéznym kňazom vo Francúzsku. Ako ste sa sem dostali?

Keď som bol v seminári v Bratislave, chodili sme sem-tam na francúzske sväté omše a zoznámili sme sa s francúzskou sestrou uršulínkou, ktorá nám dávala kurzy francúzštiny a neskôr mi vybavila letné pobyty pri Nice, a tak som spoznal Nicejskú diecézu.

Aké máte spomienky na francúzsky seminár a čo vás prekvapilo v dobrom alebo v zlom?

V seminári je všeobecne stres, každý čaká, či ho vysvätia. Je to niečo ako v armáde, treba poslúchať, čo nie je samo osebe negatívne. Tu v seminári bola väčšia sloboda, ale na druhej strane sme boli viac pod objektívom, lebo sme boli iba desiati. Medziľudské vzťahy sú tiež iné v malej skupine, kde sa nedá veľmi unikať, ako v seminári, kde je stovka ľudí. Ináč Francúzi sú verní svojej arogantnosti, či som Slovák, alebo černoch, pre nich som bol len druhá trieda, a na to si treba zvyknúť aj v seminári.

Vaše prvé pôsobenie? Ako vás prijali ľudia?

To bolo v Mentone, kde som bol najskôr ako bohoslovec na stáži a potom diakon. Prijatie je vždy celkom dobré, pokiaľ kňaz poslúcha laikov. Potom záleží na kňazovi, či sa chce páčiť ľuďom alebo Pánu Bohu.

Prijatie je vždy celkom dobré, pokiaľ kňaz poslúcha laikov. Potom záleží na kňazovi, či sa chce páčiť ľuďom alebo Pánu Bohu. Zdieľať

Takže vy ste laikov poslúchali. Ako konkrétne?

Povedal by som, že som im chcel vždy vyjsť v ústrety. Akurát, že vždy chceli vlastne obísť cirkevné učenie, a tak to už potom nešlo a postavil som určité hranice. Najhoršie bolo na tom to, že tri štvrtiny blízkych farníkov, s ktorými som spolupracoval na príprave sviatostí, chodili svätokrádežne na sväté prijímanie. Nakoniec, ako to tu vždy chodí, diecéza radšej vymení kaplána, ako by sa mala postarať o riešenie problému s heretikmi, ktorými vlastne títo ľudia boli.

Potom nasledovalo preloženie do Nice do farnosti Saint Pierre d’Aréne. To je farnosť známa svetskými koncertmi, svätením mobilov, psov a podnikateľskými aktivitami. Ako ste sa tam cítili?

Najprv som sa tam tešil, lebo som poznal dosť dobre situáciu a chcel som priniesť niečo z mojej charizmy do farnosti. Budíček po mesiaci bol krutý, vlastne sme nemali to isté náboženstvo, ako sa tu hovorí v Cirkvi. Takže to trvalo len rok.

Iné náboženstvo? Viete spomenúť aspoň tie najvýraznejšie rozdiely?

Slováci, ktorí žijú na Západe, si to určite tiež všimli a kňaz to môže vidieť zblízka: bol som svedkom, že neuznávali klasickú kresťanskú rodinu ako jedinú možnú podľa našej viery. Pre nich bola rodina každá, hlavne, že žijú milo spolu, nezosobášení, rozvedení, homosexuálni a tak ďalej. Samozrejme, že sväté prijímanie dávali každému, nepoužívali liturgické víno, nepurifikovali po svätom prijímaní (našiel som hocikedy Presvätú Krv v kalichu a Božie Telo v miskách), diakoni birmovali, vyloženie Sviatosti Oltárnej robila prvá babka, čo prišla, a tak by som mohol pokračovať. Na biskupskom úrade ich to vôbec nezaujímalo, lebo oni to robia len trochu lepšie.

Potom ste začali robiť aj slovenské sväté omše pre miestnu slovenskú komunitu. Aký to malo úspech?

Na Riviére je veľa Slovákov, ale každý má svoj život. Naša svätá omša je len raz za mesiac, lebo je nás málo, maximálne pätnásť. Cieľom je hlavne dať ľuďom možnosť sa tu zorientovať, pristúpiť k sviatostiam v slovenčine. Prichádzajú často aj ľudia, ktorí sú tu len na krátky čas, a je im to užitočné, aby sa mohli rýchlejšie zorientovať. Počet je vlastne stály, ale za to vďačíme hlavne hokejistom, keď sa hrá liga. [Pozn. Š.D.: V hokejovom tíme Les Aigles de Nice sú aj Slováci, z ktorých niektorí sa zúčastňujú spomínanej svätej omše.]

Ak kaplán na stretnutiach spomenie katechizmus alebo spoveď, môže sa rozlúčiť s pastoráciou mladých, čo je môj prípad. Ostáva pastorácia na ulici alebo v rodinách, čo mi však neprekáža, práve naopak. Zdieľať

Vaše terajšie pôsobisko je v Sospeli, čo je asi 60 km severne od Nice. To ste však vy požiadali o preloženie, je to tak?

Áno, ako som to opísal vyššie, po tom všetkom som požiadal o zmenu. Samozrejme, že si treba odniesť to, že príčinou som bol ja, fundamentalista. Po tom, ako som odišiel, bol ten kostol znesvätený satanistami. Napadlo mi, že si o to sami „koledovali“. Vyloženie Sviatosti Oltárnej bolo napríklad robené len tak, bez prítomnosti ľudí, monštrancia bola položená na pníku z dreva.

Platí stále, že na vidieku je väčšia religiozita, a teda kostol máte v Sospeli plnší?

Vo Francúzsku je to naopak. Cirkev už dávno stratila obyčajných ľudí. Tu chodí v nedeľu do kostola jedno percento obyvateľstva. V mestách je to trochu lepšie, kostoly vyzerajú v nedeľu plné, ale na Riviére je to z veľkej časti vďaka Talianom, Portugalcom a tiež francúzskej buržoázii na dôchodku.

Aká je práca s mládežou tam, kde pôsobíte, a aké je to v Nice?

Nie je tu skoro žiadna, lebo všeobecne vo Francúzsku je katechéza oddelená od sviatostí; samozrejme, okrem „tradičných“, tí pracujú tak, ako sme zvyknutí na Slovensku. Závisí to od biskupa a farára, ako si nastavia „politiku” pastorácie. V každom prípade, ak kaplán na stretnutiach spomenie katechizmus alebo spoveď, môže sa rozlúčiť s pastoráciou mladých, čo je môj prípad. Ostáva priama pastorácia na ulici alebo v rodinách, čo mi však neprekáža, práve naopak.

Aké je postavenie laikov vo farnosti a ako sa zúčastňujú na jej živote?

Sväté prijímanie do nemocnice nesú babky, pochovávajú laici alebo aj rehoľné sestry, prinajlepšom diakoni. Tým, samozrejme, neprekáža, že ich volajú kňazmi, prečo nie, ak pánov laikov, čo pochovávajú, nazývajú diakonmi. Zdieľať

Laici sú veľmi prítomní všade vo farskom živote. Pôvodne z dôvodu, že kňaz mal toho veľa, a keď sa im to zapáčilo, už sa toho nechcú vzdať. Teraz to vyzerá tak, že kňaz nerobí skoro nič, len organizuje a diskutuje, nie je ani svätá omša v týždni. Takže sväté prijímanie do nemocnice nesú babky, pochovávajú laici alebo aj rehoľné sestry, prinajlepšom diakoni. Tým, samozrejme, neprekáža, že ich volajú kňazmi, prečo nie, ak pánov laikov, čo pochovávajú, nazývajú diakonmi. Takže ide o nový klerikalizmus laikov, ako povedal jeden pápež. Nikdy nebolo toľko klerikalizmu v Cirkvi ako po Koncile. Ale, samozrejme, je aj veľa poctivých a správnych ľudí všade vo farnostiach, často sú to Talianky.

Diecéza Nice má problém s povolaniami, pred niekoľkými rokmi bol jej seminár zrušený. Ako sú na tom ostatné diecézy?

Povolania sú tu teraz na úrovni Trnavskej diecézy, čo je na Francúzsko dobré. Seminár zrušili, lebo bohoslovci môžu ísť, keďže ich je málo, do Aix-en-Provence. Ostatné diecézy sú na tom oveľa horšie, okrem výnimiek ako Toulon, Bayonne a, samozrejme, „tradiční“, čo je fenomén v plnom rozkvete. To znamená, že ich je už viac ako „moderných“. Minule som čítal, že vo Francúzsku existujú biskupi, čo nikdy počas svojej funkcie nevysvätili jediného kňaza! A tí dávajú najviac rozumov.

Ako sa darí francúzskej cirkvi po materiálnej stránke, ale aj tej duchovnej?

Po materiálnej stránke to záleží na regióne. Žijú z darov a z prenájmov, Cirkev funguje ako asociácia. Sťažujú sa, že sú chudobní, čo je pravda v porovnaní s Nemeckom a Talianskom, ale dokážu aj napriek tomu vyhadzovať peniaze. Mimochodom, kaplán má rovnaký plat ako biskup. Problém je vlastne vo veriacich, ktorí nemajú žiaden vzťah k svojmu kostolu. Môžu žiť v špine aj pol roka a neprekáža to ani farárovi. A nehovorím už ani o nejakej brigáde, čo prirodzene fungovalo na Slovensku.

Tradičná vetva je identická s tým, na čo sme zvyknutí na Slovensku v bežnej farnosti. Moderná je vlastne protestantská, čo sa týka viery a morálky. Zdieľať

Po duchovnej stránke sú tu vlastne dve cirkvi, jedna moderná a druhá tradičná, ktoré sa začínajú trocha približovať, ale len preto, lebo tá moderná už vymiera, čo sa týka povolaní, mládeže, ale aj ich socialistickej ideológie, ktorá všeobecne v krajine ustupuje. Tradičná vetva je identická s tým, na čo sme zvyknutí na Slovensku v bežnej farnosti. Moderná je vlastne protestantská, čo sa týka viery a morálky.

S vymieraním tej modernej časti to azda nebude až také zlé. Alebo naozaj je?

Tri štvrtiny povolaní tu majú tradiční alebo ich sympatizanti v diecézach, ako som napríklad ja. Bez Poliakov a Afričanov by mohli zavrieť polovicu farností, ktoré už aj tak združili po desiatkach a ešte ich budú združovať znovu.

Niektorí biskupi si to uvedomujú a pozývajú tradičných do farností, iní odmietajú: „radšej zomrieť, ako zhrešiť s tradíciou.“ Zaujímavé je, že keď vyčerpali moderných na úrady biskupov a generálnych vikárov, teraz sa tam dostávaju už aj tradiční. Realita ich dobehla.

Foto: archív Jozefa Huttu

Kedy ste začali vnímať rozkol medzi progresívnou časťou cirkvi a tou, ktorej hovoria tradicionalistická?

Až po troch rokoch kaplánky. V seminári sa o tom nehovorilo a ja ako cudzinec som ani nevedel, že to existuje. Hlavne každý na nich nadával, lebo bolo populárne na nich nadávať. Až teraz som pochopil, že celá východná Európa sú pre nich tradicionalisti. Tak to dopadne s cirkvou, ktorá žije tridsať rokov bez katechizmu.

Tradicionalisti vyzerajú akoby akási paralelná cirkev, ktorá síce uznáva tú istú „rímsku hlavu“, ale žije si svoj život v tom zmysle, že majú svoje kostoly, stretnutia, vlastné sväté omše, rodiny si zakladajú nezávislé školy...

Až teraz som pochopil, že celá východná Európa sú pre nich tradicionalisti. Tak to dopadne s cirkvou, ktorá žije tridsať rokov bez katechizmu. Zdieľať

Je to tak, ale v skutočnosti nemajú na výber. Ako u nás za komunistov: aby Cirkev prežila, musela ísť aj do podzemia. Oni vlastne zachránili pravú vieru na Západe a aj my sa od nich máme čo učiť. Verím, že my máme vrodenú odvahu a česť, ktoré chýbajú modernistom. Čo sa týka tradicionalistov, ľudia a dokonca ani kňazi nevedia, že veľká časť z nich je plne v Cirkvi ako „Ecclesia Dei“ vďaka pápežom sv. Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. Volajú ich lefebvristi alebo integristi, ktorí teraz vlastne už tiež rokujú s Vatikánom.

Lenže tradicionalistov už polícia vyháňa z kostolov. Aký je váš pohľad na zásah v kostole Sv. Rity v Paríži?

To bolo hlavne pre finančné projekty, proti ktorým sa veriaci postavili. Len tradiční sa bránia týmto veciam. Biskupi tu sami predávajú kostoly a dávajú pozemky a peniaze moslimom, ako to bolo, nanešťastie, aj v prípade toho zavraždeného kňaza. Čo sa týka tradície vo Francúzsku, iba oni majú pravú vieru, ako sme zvyknutí na Slovensku. Aby som bol však spravodlivý, aj charizmatici sú tí lepší, aj keď si neuvedomujú svoje liturgické prehnanosti.

Pred niekoľkými týždňami vydala biskupská konferencia vyhlásenie k budúcoročným voľbám. Vyzýva v nej na slušnosť v prezidentskej kampani, ale vôbec sa tam nespomína rodina a jej problémy, ktoré by budúca vláda mala riešiť. Akoby sa cirkev tejto témy úplne vzdala.

Cirkev sa už ničím nelíši od sekulárneho štátu, často je ešte viac namočená v socializme ako politici. To je dedičstvo „ich“ koncilu, ako to povedali poslední pápeži. Čo sa týka rodiny, „veriaci“ počínajúc biskupmi už dávno zastávajú všetky pohanské útoky na rodinu. Mimochodom, nikdy sa nehovorí o kresťanskej rodine (jednu po sedemnástich rokoch som prednedávnom stretol, takže „zázraky sa dejú“), ale o rodine alebo o rodinách všeobecne. Každé spoločenstvo je pre nich rodina, aby nikoho neurazili, najmä teda svoje vlastné deti.

Podľa štatistík je praktizujúcich katolíkov okolo štyroch percent. Kde sa podľa vás stala chyba?

Sledujem analýzy veriacich kňazov (to nie je vtip), čo je to vlastne viera Cirkvi, že absencia katechizmu a hlavne eucharistickej úcty môže viesť len k dekadencii. Predovšetkým kňazi môžu za to, že ľudia nevedia, prečo ísť na svätú omšu, lebo nevedia, čo je naozaj Eucharistia. Nevedia sa modliť, neveria tomu, že oni potrebujú Pána Boha, nie On ich. Ako hovoril pápež Benedikt, najväčší aktuálny nepriateľ je relativizmus. Napríklad na náboženstve sa už nikdy nehovorí, že v nedeľu sa chodí do kostola. Mládež sa zúčastňuje len na tradičných alebo charizmatickych svätých omšiach, púťach a podujatiach.

Spomenuli ste veriacich kňazov, z čoho vyplýva, že sú aj neveriaci kňazi. Čo taký neveriaci kňaz môže veriacim ponúknuť?

Môže napríklad svätiť nové páry, ktoré sú v cudzoložstve, robí „svadby“ pre ľudí rovnakého pohlavia, robí, čo od neho vlastne chcú. Vybrať si z desatora a z kréda, čo sa páči, sviatosti, ktoré sa im hodia. Svätú omšu na nedeľu „vytvárajú“ laické skupiny a rozhodujú, koľko bude čítaní a čo sa hodí do liturgie a čo nie. Ale tendencia sa rýchlo mení, lebo mladí kňazi sú veľmi nádejní a majú pravú vieru. A navyše, tieto moderné farnosti vymierajú, takže demograficky bude nevera z farnosti odstavená.

Veľa sa v poslednom období hovorí o istom náboženskom prebudení a o novom záujme o veci duchovné. Pozorujete to aj v okolí, kde žijete?

Áno, je to pravda. Dokonca aj v politike. Ale vo Francúzsku je misijná skoro výlučne len tradícia alebo charizmatici, ako som povedal vyššie. To je normálne, lebo ostatní nehovoria o svätej omši a o sviatostiach, čo je výlučne katolícke. Čo je však zvláštne, že pohania sú pre vieru otvorenejší ako tí, čo si myslia, že pochopili. Ale tak to vždy bolo. Žijeme zaujímavú, ale náročnú dobu. Tradičná viera tu priťahuje veľa vzácnych ľudí, ktorí sú teraz v disente proti globalizácii, oligarchii, za národ, za život, za rodinu, vlastne za slobodu človeka stvoreného na Boží obraz.

Vidiac túto situáciu, kňaz si musí nevyhnutne položiť otázku, čo s tým. Aké sú vaše priority?

Slovenské omše sú pre mňa jediné sväté omše bez nervov. Slováci si musia zachovať tú milú slušnosť, rešpekt, čestnosť a odvahu. Zdieľať

Kresťanská rodina, katolícka tradícia v Cirkvi, náboženská sloboda (ktorá je v EÚ v nebezpečenstve), kresťanská civilizácia v Európe, angažovanosť každého z nás pre vládu nášho Pána Ježiša Krista v spoločnosti. Ako tu nostalgicky hovoria royalisti: ak bude Kristus Kráľom v každom srdci, tak bude Kráľom Francúzska aj bez kráľa na tróne…

A predpokladám, že pokračujete aj so slovenskými svätými omšami v Nice, na ktorú sú pozvaní všetci Slováci nachádzajúci sa tu trvalo alebo prechodne.

Ale áno, to sú pre mňa jediné sväté omše bez nervov. Slováci si musia zachovať tú milú slušnosť, rešpekt, čestnosť a odvahu. A prepáčte, že som bol v tomto rozhovore asi dosť negatívny, ale všetci vidíme, že „hodina udrela“... tak sa ani neospravedlňujem, viete, ja som taký rebel. A keďže sú tu s nami v Nice sami východniari, tak kričím „Spartak, do teho“!!

svetkrestanstva.postoj.sk/16342/abbe-jozef-hutt…