www.hnedyskapulir.cz

Toto je starší text,ktorý už tu bol uverejnený inou osobou.

Nábožné Bratstvo škapuliarske-Svätý Škapuliar

NIEKOĽKO UŽITOČNÝCH OTÁZOK A ODPOVEDÍ O ŠKAPULIARI
Od koho majú bratia a sestry prijať svätý škapuliar, aby sa mohli s 1. tať členmi tohoto Bratstva? - Od
niektorého kňaza z karmelitánskeho rádu, alebo od takého diecézneho kňaza, ktorý má na to poverenie od
hlavného predstaveného rádu.
2. Čo majú zachovať bratia a sestry v ten deň, keď škapuliar prijímajú? – Vyspovedať sa, prijať Oltárnu
sviatosť, modliť sa to isté, ako keď niekto chce získať plnomocné odpustky, za svätú Cirkev, za pokoj vo svete,
za námestníka Kristovho a za celý duchovný stav, čo stručne hovoríme „na úmysel Svätého Otca“.
3. Či možno zapísať do Bratstva aj neprítomného? – Nie, lebo podmienkou je aj to, aby kňaz položil svätý
škapuliar prijímanému členovi na krk a to nie je možné v neprítomnosti.
4. Ako a kde sa má nosiť svätý škapuliar? – Úctivo na krku tak, aby polovica spočívala na lopatkách, lebo
od tejto polohy má aj názov „škapuliar“, latinsky „lopatka“ je „scapula“. Preto sa nemá nosiť ako agnuštek na
hrudi, alebo v niektorom vrecku, alebo prišitý na šatách.
5. Čo robiť, keď sa poškodí šnúrka? – Prišiť novú.
6. Čo robiť, keď sa samotný škapuliar poškodí, zoderie, alebo stratí? – Dať si druhý čím skôr, lebo kto nenosí
vo dne i v noci škapuliar, nemá v tom čase účasť na tých odpustkoch, ktoré sú k jeho noseniu viazané.
7. Musí byť ten nový škapuliar novoposvätený? – Nie je to potrebné k získaniu darov, milostí a odpustkov.
Ale keď máme príležitosť, dobre je dať si ho posvätiť napr. preto, lebo skrze posvätené škapuliare sa stali už
aj mnohé zázraky a môžu sa ešte stať aj v budúcnosti.
8. Keby niekto dlhší čas nenosil škapuliar, lebo pre niečo iný dostať nemohol, môže si nový sám zavesiť, keď
ho potom predsa dostane? – Môže, lebo svojho členstva v Bratstve sa nezriekol.
9. Keby niekto svojvoľne, alebo aj neúctivo škapuliar odhodil, môže sa potom pohnutý pokáním a ľútosťou
rozhodnúť a sám sebe znovu dať na hrdlo škapuliar, aby mal účasť na milostiach udelených Bratstvu? – Nemôže.

www.karmel2017.sk/uloha-panny-mar…

Úloha Panny Márie na konci časov.
Táto téma predstavuje najzávažnejšiu dobu v dejinách ľudstva – dobu posledných časov, v ktorej sa dnes nepochybne nachádzame. V dejinách cirkvi nenájdeme priestor, kde by Matke Božej nebola preukazovaná úcta. Je to prakticky od jej narodenia až dodnes.
Avšak nedá sa nevidieť, že čím viac sa dejiny približujú svojmu koncu, vzrastá úloha Panny Márie na dôležitosti a význame. Sv. Ludvík Maria Grignion, mimochodom veľký ctiteľ Panny Marie, povedal: „Skrz Pannu Máriu začaly dejiny spásy a skrz ňu budú tiež dovŕšené.“
Najskôr venujme pozornosť vývoju mariológie, teologickej náuky, ktorá sa zaoberá Pannou Mariou. Už cirkevní otcovia sa zmieňujú o Panne Marii ako o novej Eve. Nová Eva, ako hovorili sv. Justín a taktiež sv. Irenej, spolupracuje s Kristom – novým Adamom pri spáse svojich detí. Keď si prečítame spisy cirkevných otcov, nenájdeme nikoho, kto by nerozvíjal niektorý z aspektov veľkosti a nádhery Panny Marie.
Predovšetkým koncil v Efezu, ktorý riešil konflikt s nestoriánmi, vyhlásil prvú mariánsku dogmu, že ona je Theotokos, teda Bohorodička – Matka Božia.
Z pohľadu teológie nenastaly v stredoveku v tomto smere veľké zmeny. V praxi však došlo k dvom zásadným udalostiam. Blahoslavenému Šimonovi Stockovi sa zjavuje Matka Božia a dáva mu škapuliar. Tento škapuliar mal v histórii duchovného života mnohých katolíkov obrovský význam.
Druhou udalosťou je zjavenie Panny Márie sv. Dominikovi, ktorý obdržal jej ruženec. A práve skrz modlitbu sv. ruženca obrátil sv. Dominik veľké množstvo albigenských a katarov z ich bludov.
Z toho všetkého je zrejmé, že tam, kde pôsobí vplyv Panny Márie, oživuje sa katolická viera, neveriaci sa začleňujú do cirkvi, ľudia žijú viac v stave milosti a jednoty s Bohom. A to predovšetkým tam, kde bola Matka Božia uctievaná skrz posvätný škapuliar alebo ruženec.
K výraznému rozvoju mariológie dochádza až na počiatku 19. storočia. Samozrejme, že už svätí učitelia cirkvi učili o význame úcty k Panne Marii, napr. sv. Tomáš Akvinský či sv. Bonaventura. Ich veľkolepé dielo pripravilo cestu k jej väčšiemu poznaniu a prehĺbeniu úcty.
V tejto dobe sa však teológia obecne orientovala iným smerom, akoby chcel Boh eště počkať s rozvinutím tohto prekrásneho kvetu, ktorým je Mária.
Prišlo 19. storočie a pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Marie. Vyhlásenie tohto dogmatu spôsobilo neočakávaný a obrovský rozvoj kultu uctievania Panny Márie. Každý nasledujúci pápež píše jednu encykliku za druhou k pocte našej nebeskej Matky.
Svätý Pius X. preberá obzvlášť jej úlohu Spoluvykupiteľky. Lev XIII. píše o Panne Márii ako o Prostrednici všetkých milostí, Pius XII. rozvíja tajomstvo kraľovania Panny Marie a ohlasuje tretiu dogmu o jej nanebovzatí. Teológovia začínajú písať mnohé diela a rozvíja sa chápanie toho, kto vlastne Matka Božia je.
A my sa pýtame: prečo až v poslednej dobe, akoby na konci, toto všetko bolo odkryté?
Boh má s ľudstvom určitý plán. Pokiaľ sme doteraz mali k dispozícii všetky prostriedky ku spáse, ktoré nám náš Pán Ježiš dal, nakoniec ostáva eště jeden posledný – jej Nepoškvrnené Srdce.
Z týchto dôvodov musíme považovať dnešnú obecnú situáciu mariológie zo všetkých uhlov pohľadu za veľmi zlú a Jej nehodnu! Pre dnešnú ekumenickú dobu je totiž Panna Mária kameňom úrazu. Je to naprosto pochopiteľné, pretože pokiaľ chcem viesť dialóg s protestantmi, nemôžem viesť rozhovor o Panne Márii v jeho katolickom poňatí. Je možné o nej hovoriť iba ako o obyčajnom človeku.
O Matke Božej? – Prostrednici všetkých milostí? – ako o obyčajnom človeku? – to predsa nie je možné!!
Protestant hovorí: iba milosť Božia, jedine Boh – neexistujú žiadni iní prostredníci! Protestantizmus deklaruje, že všetci prepadli hriechu a neexistuje žiadná výnimka.
Pokiaľ sa dnes cirkev angažuje v dialogu so Židmi, je bohužiaľ situácia ďaleko zložitějšia. Svedomie veriaceho človeka sa musí otriasť hnusom a odporom, pokiaľ by mal počúvať to, čo talmud hovorí o Panne Márii. Je to nanajvýš zvrátené a nechutné!
Preto je absolútne vylúčené akokoľvek sa tohto tématu čo i len dotknúť.
Pokiaľ by mal byť ekumenizus skutočne tak dôležitým hnutím a nevyhnutným predpokladom pre život cirkvi a pre mier vo svete, ako sa neustále zdôrazňuje, potom Matka Božia stráca svoju dôstojnosť, ktorá jej právom patrí a je odsunutá niekam bokom, aby nebola pohoršením a nerušila tzv. dialog zjednotenia medzi cirkvami. Preto je všetko učenie dnešnej cirkvi systematicky vedené tak, aby hlboké tajomstvá o Panne Márii zostali zahalené a skryté.
Následkom toho je dnes celá rada ľudí o tieto poklady zjavenej viery celkom olúpená. Sem bohužiaľ patria aj niektorí zbožní katolíci. Konajú síce mnohé pobožnosti, avšak ich vzťah k Matke Božej je skôr sentimentálneho charakteru. K ešte väčšej škode tomu napomáhajú aj rôzne falošné zjavenia, na ktoré sa mnoho veriacich upína a sústredí. Tieto zjavenia resp. ich vizionári rozširujú človekom vykonšruované, falošné odkazy v mene Panny Márie, ktoré v konečnom dôsledku oslabujú a znehodnocujú apokalyptické posolstvá, ktoré boli kvôli úpadku v katolíckej Cirkvi v posledných 150 rokov Pannou Máriou v jej zjaveniach svetu predložené, predovšetkým v La Salette a vo Fatime.
Preto si musíme pripomenúť a uvedomiť, v akom stave sa nachádzala mariológia tesne pred II. vatikánským koncilom. Teologovia hovorili, že je pripravené všetko k vyhláseniu nového mariánskeho dogmatu. Votum podpísalo 312 biskupov, čo je vcelku výrazný počet. Týchto 312 koncilných otcov sa dožadovalo dogmatu o Panne Marii – Prostrednice všetkých milostí. Všetci boli rovnakého názoru: táto náuka je natoľko pripravená, aby bola vyhlásena ako dogma.
A vtedy sa postavili – hlavne biskupi Nemecka a Francúzska – tzv. rýnská koalícia, práve proti tomuto dekrétu. Hovorili to naprosto otvorene: „Pokiaľ tento dekrét príjmeme, môžeme koncil rovno zabaliť – to je koniec ekumenizmu!“ Mnohí experti, známi ako ultramodernisti, robili všetko, aby zabránili rozvoju mariológie v tom smere, aký jej právom patril. Došlo k tomu, že bol v zápätí vypracovaný dokument, ktorý bol dodatkom konštitúcie Lumen gentium. Ten však de facto neobsahuje nič z toho, čo sa tak sľubne v oblasti mariológie vyvíjalo od 19. storočia. Text sa dokonca vracia k chápaniu Panny Marie, ktoré už v minulosti církevní otcovia považovali za nehodné Matky Božej!
Po II. Vatikánskom koncile sa toto nadšenie zvrátilo v pohŕdanie. Hlas prvých cirkevných otcov, ktorý varuje, že nie je nič hroznejšieho než uraziť Krista – ale aj jeho Matku, plnú milosti Ducha Svätého, bol umlčaný – zapchali Jej ústa!
Ďalším tématom o význame Panny Márie na konci časov sú jej zjavenia. Počas celých dejín cirkvi dochádzalo k intervenciám Panny Márie. Väčšinou sa týkaly iba menších oblastí alebo dielčích skupín ľudí a nemali celosvetový význam. Až v novoveku dochádza k zjaveniam, pri ktorých Matka Božia vystupuje s nebývalou silou, rozhodnosťou a otvorenosťou.
Akoby vedľa seba existovali dve antagonistické hnutia. Novovek – doba charakteristická odklonom od Boha a smerovaním k naturalistickému slobodomurárskemu rádu, v ktorého strede už nie je Boh, ale zbožštený človek. Tento proces je spojený s rokmi 1517, 1717 a 1917.
Rok 1517 súvisí s Lutherom, nie ako so zakladateľom protestantizmu, ale ako s predstaviteľom subjektivizmu. Luther odtrhol človeka od autority prirodzeného rádu; objektívnym rádom sa tak stává civilizácia. Človek sa obracia už iba k sebe a stáva sa tak stále dôležitejším. Samozrejme, že je Luther ešte veriacim, ale jeho subjektivizmus ide ďalej svojou progresívnou cestou. V nasledujúcich tridsiatich rokoch sa takmer polovica Európy stáva protestantskou. Z duchovného pohľadu je to najväčšia tragédia k akej v dejinách dovtedy došlo.
A práve v tomto momente pricháza z neba pomoc – zjavuje se Matka Božia.
Píše sa rok 1531: na hore Tepeyac v dnešnom Mexiku oznamuje skrz vizionára Juana Diega, že je Matkou Božou z Guadalupe. Slovo „Guadalupe“ v preklade z aztéckého jazyka znamená – Nepoškvrnená! Dochádza k nevídanému zázraku. Do tejto doby prichádzali tisíce misionárov do novoobjavenej Ameriky, mezi nimi i svätci, ale žiadne obrátenia neprichádzali.
Bola to skutočná tragédia. Misionári boli bezradní, pretože domorodý ľud nechcel opustiť svoju pohanskú kultúru. Po zjavení v Guadalupe je v priebehu desiatich rokoch celé Mexiko obrátené a viera z neho sa šíri ďalej. Južná Amerika sa stáva najsilnejším katolickým kontinentom.
Pricháza rok 1717: je založené slobodomurárstvo. S ním pricháza nový svetový rád, ktorý nie je založený na právach Božích, ale ľudských. Život sa stává dočasným, nie večným. Do tejto doby bol považovaný život iba za krátku pozemskú púť s myšlienkou na nekonečnú večnosť a snahou uniknúť peklu. Preto katolické heslo znelo: „Zachráň si svoju dušu“.
Teraz je tu rád, ktorý všetko toto ruší. Učenie o tom, čo je po živote, sa už vysvetľuje inak. Je faktom, že slobodomurárské ťaženie slávilo svoje veľké víťazstvo vo francouzskej revolúcii, ktorá na počiatku storočia začala šířiť svoje bludy do celej Európy. Jej vyvrcholením sa stáva vyhlásenie parížskej komúny v roku 1830 a s ním aj všetkých budúcich zásad socializmu a komunizmu.
V tom istom roku a v tom istom meste sa reholnej sestre Kataríne Labouré zjavuje Panna Mária. Skrz svoju zázračnú medailónku chce znovu zachrániť duše pred týmto satanským besnením s prísľubom, že táto medailónka bude akoby znamením jej prítomnosti a nadprirodzenej pomoci. A tento sľub Matky Božej neostáva planým. Sprevádza ho nesmierne množstvo zázrakov, neskutočné obrátenia tých najzatvrdilejších odporcov viery, ateistov, slobodomurárov ako aj nespočetné množstvo činov najväčších hrdinov viery. Azda iba na večnosti spoznáme, koľké milosti boli preukázané ľuďom touto tak zdanlivo nepatrnou sviatostinou. A tak môžeme vidieť, ako na jednej strane rastie moc slobodomurárskej ríše, ktorá sa stále rozširuje, na druhej strane potom Pannu Máriu, ako zhromažďuje svoje vojsko. Znovu sa objavuje to, čo bolo od počiatku dejín sveta – je tu obec Božia a obec Satanova – potomstvo Panny Márie a potomstvo hada.
Ako nás informuje Apokalypsa, každá z týchto dvoch mocností stále intenzivnejšie pôsobí a pracuje. Na jednej strane drak, prvá a druhá šelma a na strane druhej Žena na nebesiach, odetá slnkom.
V rovnakej dobe, v polovici storočia, dochádza k ďalšiemu diablovmu útoku. Vtedy uderil na samotnú cirkev a skrz zradcov, ktorých má v jej vnútri, cirkev začal meniť. Je to doba vzniku liberálneho katolicizmu, ktorý sa odvtedy snaží spojiť liberalismus s katolickou cirkvou, teda spojiť diabolské s tým, čo je Božie. Pochopiteľne, že tieto intrigy neboly prezentované týmto spôsobom. Hovorilo sa o tom, že sa cirkev stále viac a viac uzatvára svetu a že je na okraji spoločnosti, ktorá je už dávno liberálna – „Skusíme sa nejako dohodnúť, urobiť kompromis, takto potom môžeme výjsť von a znova evanjelizovať. Nemusíme predsa rezignovať na našu vieru, nemusíme ju odhodiť. Len by sme mali byť viacej tolerantní.“
Takáto orientácia je však veľmi nebezpečná a ako sa aj ukázalo v ďalších rokoch, priamo skazonosná. V tom momente, keď cirkev neupozorňuje na bludy a omyly a jasne nebráni svoje definované pôvodné a nemenné pravdy viery, začne prevládat obecný názor, že všetko je v poriadku. Musíme pochopiť, že pokiaľ človek príjme tieto „moderné“ zásady, potom akoby bol sám so sebou v rozpore. Vo verejnom živote je na prvom mieste človek a všetko sa točí okolo neho, ale v súkromí má byť všetkým Boh. Spievame pieseň „Kristus je mojim Kráľom, Kráľom celého sveta„, na verejnosti však prehlasujeme, že všetky náboženstvá sú si rovné a že žiadny Kristus v spoločnosti nepanuje. Buď je teda Kristus Kráľom – a potom je Kráľom všetkých inštitúcií, alebo nie je. Nemôže byť obojím!
Snaha o spojenie týchto protikladov, to je vlastný rys liberálneho katolicismu! Potom musíme samozrejme prijať aj novú filozofiu. Je to ale filosofia, ktorá sa pokúša vytvoriť z tézy a antitézy syntézu – a to je filozofia Hegelová. Ale v jej dôsledku katolíci postupne prijímajú zhubné nekresťanské zásady.
V tomto čase sa Matka Božia opäť zjavuje vo Francúzsku na La Salette, zemi ktorá bola centrom modernistického liberálneho hnutia. Jej posolstvo ktoré tu zaznelo nazýváme Apokalypsou Matky Božej z La Saletty, pretože hovorí o posledných časoch, o Antikristovi a taktiež o nebývalom úpadku v radách duchovenstva.
Súčasne varuje, že pokiaľ sa ľudstvo neobráti, príde doba apostázie, tzn. doba veľkého odpadu, naprostého odpadu!
O niekoľko rokov neskôr dochádza k ďalšiemu zjaveniu Panny Márie v Lurdách. Tam zazneli jej slávne slová: „Ja som Nepoškvrnené Počatie.“
Koľko miliónov ľudí navštívilo Lurdy, aby uctili Pannu Mariu ako Nepoškvrnenú! Tu nešlo ani tak o zázraky uzdravenia, ako skôr o pomoc a posilu Matky Božej, ktorá chce svojim deťom ukázať, že ona je protijedom na smrtonosnú otravu antikresťanského hnutia.
Dostáváme sa k roku 1917, do obdobia ateizmu. Aká bola reakcia cirkvi? Celou svojou silou ukazovala na jeho nebezpečie, snažiac sa udržať katolíkov na pravej ceste ku spáse. Moc zla bola ale obrovská. V tomto boji slávil diabol stále väčšie triumfy. Tisíce ľudí opúštalo vieru, pribúdalo voľnomyšlienkárov. Došlo k laicizácii štátov. Tie odstupovali od kresťanského rádu a prijímali rád slobodomurárský. V Rusku víťazí bolševická revolucia a vzniká komunismus a v roku 1918 zaniklo katolícke Rakúsko-Uhorsko a vznikli dnešné demokratické štáty.
Liberalizmus na západe triumfuje, obzvlášť v Ríme. Tam dochádza k situáciam, keď slobodomurári organizujú pochody až do Vatikánu a pred pápežom prevolávajú, že Satan bude vládnuť na jeho mieste.
No nebo nezabudlo na svoje deti ani tentokrát. Opät pricháza na pomoc Panna Mária ako dobrá Matka a zjavuje sa v portugalskej Fatime. Je naprosto zrejmé, že sa útoky Satana stretli s ráznou odpoveďou z druhej strany. Bolo by fatálnym omylom chápať význam tohoto zjavenia ako nám ho prezentujú dnešní modernisti. Dokonca spôsobom, aký praktizujú v samotnej Fatime. Slnečný zázrak – to je symbol apokalyptickej nevesty! Fatimské posolstvá sú protilátkou na jed, ktorým diabol ochromil svätú cirkev. Skrze Pannu Mariu z Fatimy nám Boh dáva istotu a nádej, že všetci nepriatelia cirkvi, ktoré Apokalypsa popisuje (dnes už sú zjavní) budú práve jej Nepoškvrneným Srdcom na konci porazení.
V priebehu dejín týchto zjavení je badateľný aj vplyv mariánskych svetcov. Pochopiteľne, že všetci svätí prejavovali veľkú úctu k Matke Božej. Niektorým z nich však bolo udelené zvláštne poslanie. Skrz nich začali vznikať rády a hnutia, ktoré mali mimoriadny význam pre život cirkvi. Vďaka týmto svetcom, akými boli napr. sv. Ludvík Maria Grignion, sv. Alfons z Liguori či sv. Maxmilián Maria Kolbe sa stal celý obraz cirkvi obrazom Mariiným.
Keď sa podíváme na celé 20. storočie, kde na všetkých úrovniach panuje slobodomurársky rád, mariánska úcta napriek tomu neochabuje. Skôr naopak – posiluje a vzmáha sa. Sme svedkami jej neuveriteľného rozmachu ktorý nemá v dejinách obdoby. Zásluhou obrovskej aktivity rádov, hnutí a spolkov, sú poriadané nespočetné mariánske púte, duchovné cvičenia a iné pobožnosti. To všetko je súčasne sprevádzané mnohými obráteniami.
Je to až neuveriteľné, že v dobe, keď je cirkev akoby vytláčaná zo spoločnosti a smrtelne zasiahnutá stráca svoju suverénnu moc, odrazu v sebe objavuje veľkú vnútornú silu. Obzvlášť zjavenie vo Fatime vyvolalo nespočetné množstvo obrátení na celom svete.
Tí, ktorí sa angažovali v živote katolickej cirkvi, boli taktiež aktívni v mariánskom hnutí. Pre predstavu: Modrá armáda Panny Marie Fatimskej mala 25 miliónov členov, Mariine légie 20 miliónov a Rytierstvo Nepoškvrnenej sv. Maxmiliána Kolbeho 4 milióny.
Taktiež v dobách komunizmu posilovala mariánská úcta mnoho ľudí, predovšetkým tých, ktorí boli pre svoju vieru všetkými možnými spôsobmi perzekuovaní. Je fakticky nespochybniteľné akú veľkú moc a silu dostávajú tí, ktorí sa spoliehajú na Pannu Mariu. Keby celá cirkev išla po jej boku s touto dôverou aj do 21. storočia, bola by aj navzdory silným útokom diabla a jeho spojencov vždy víťazná – no bohužiaľ sa tak nestalo.
So zmenami v cirkvi došlo prirozene aj k zániku tohto fascinujúceho mariánskeho hnutia, ktoré začalo byť považované za prehnané. Môžeme celkom oprávnene povedať, že dnešná kríza v cirkvi má pôvod v eliminácii Mariinej úlohy v našom živote.
Pokiaľ ide vo Francúzsku v nedeľu iba 3% katolíkov do kostola, pokiaľ v Nemecku už 90% katolíkov neverí v existenciu pekla, pokiaľ aj v Poľsku približne 60% veriacich hovorí, že pre nich nie je morálna náuka cirkvi záväzná a pokiaľ najväčší počet potratov je v bývalých katolických krajinách, potom taká situácia nutne vyvoláva v mnohých doposiaľ ešte veriacich pocit, že cirkev opustila smer, ktorým sa uberala dvetisíc rokov.
Za týmito smutnými štatistikami nie sú bohužiaľ iba ľudia ktorí už dávno stratili vieru, ale aj tí ktorí vlastne veria iba v to, čo sami chcú, čo vyhovuje ich vlastným pocitom a názorom.
Vidíme, ako se naplňuje predpoveď nášho Pána Ježiša, keď hovoril v Apokalypse o časoch Antikrista kde hovorí o ohavnosti spustošenia na svätom mieste, o posväcujúcej milosti ktorá bude miznúť a o apostázii národov ktorá bude stále väčšia. To isté hovoria aj pravé zjavenia Matky Božej!
A pokiaľ niekde v týchto strašných temnotách ešte svieti nejaké svetlo môžeme si byť istí, že toto svetielko je udržované práve vďaka Panne Márii.
Východisko je teda jasné: musíme sa jednoznačne vrátiť k mariánskej úcte našich predkov. Musíme v celej hĺbke poznať jej zjavenia, obzvlášť La Saletské a Fatimské posolstvá. No nie len poznať, ale predovšetkým podľa nich žiť v prirodzenom ráde o ktorom nám posolstvo Panny Márie hovorí. V nadprirodzenom ráde vecí stačí často jediný jeden človek, aby obrátil milióny. Spomeňme si napríklad len na príhovor kardinála Cerejeiry, lisabonského patriarchu, keď začal beatifikačný proces malých vizionárov Hyacinty a Františka. Povedal že tieto malé deti vďaka svojim modlidbám a obetiam, obrátili vo svojom čase pravdepodobne viacej ľudí, ako misionári celého sveta.
V čom vlastne spočíva úloha Matky Božej?
Jej je totiž dané rozdrtiť hlavu Satana. Na konci časov bude používať rôzne nástroje – a tými nástrojmi sme my. Samozrejme do tej miery, nakoľko sa kto zjednotí s Ňou a podriadi sa Jej vôli, potom ona skrze neho, v ňom a taktiež s ním zvíťazí nad Satanom.
Obrátí sa mnoho duší, vzniknú nové inštitúcie, povstanú generácie nových, pravých, ozajstných a skutočných katolíkov – apoštolov Posledných Čias. To všetko dává nádej, zmysel ako aj odvahu tomu malému zbytku a zvyšku, ktorí akoby hodení cez palubu sa ocitajú na okraji nielen vlastnej cirkvi, ale aj celej spoločnosti.
Vskutku a popravde, máme pred sebou veľkú úlohu!
Službe Nepoškvrnenej musíme venovať všetku svoju silu. Všetci mariánski ctitelia aj Fatima nám ukázali cestu. Nemusíme nič vymýšľať, je to istá cesta do neba pre každého z nás a takisto veľká služba pre našich blížnych. Pokiaľ chceme byť v tejto dobe pravdivými katolíkmi, musíme žiť náš život v súlade s výrokom Matky Božej, ktorá povedala vo Fatime:
Na konci moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí!
V situacii, v ktorej sa dnes nachádzame, nemáme mnoho možností a ani nie sme povinní robiť veľké veci. Musíme však robiť to, čo robiť môžeme. Rozhodne to nie je doba, v ktorej by sme si mohli dovoliť byť leniví. Väčšina z nás prežíva taký ten bežný, všedný život. Avšak našim cieľom musí byť snaha premeniť túto stereotypnú životnú všednosť práve skrze Pannu Mariu ako jej nástroje.
A preto vás veľmi prosím: skuste to!
Určite sa dočkáme veľkých zmien, ktoré budú znenazdania prichádzať. Predstavte si, že máme milujúcu matku – že by ona nemala pochopenie pre dobro svojho dieťaťa?
Bezpochyby – Panna Mária, Matka Božia, je tou najlepšou matkou, akú tento svet kedy mal!
Na Golgote nás ubezpečil sám Spasiteľ Ježiš Kristus, že jeho Matka je aj Matkou našou.
Znovu pripomeniem slová sv. Ludvíka z Montfortu:
„Skrz Pannu Máriu začaly dejiny spásy – a skrz ňu budú dovŕšené.“
Našou povinnosťou je byť jej apoštolmi!
Nech je všade uctievaná Nepoškvrnená Panna Maria!
Nech je všade uctievané jej Nepoškvrnené Srdce!

Hriech je osobný čin, ale nesiezodpovednosť aj za hriechy spáchané inými ľudmikeď pri nich spolupracujeme.

Tak hriech robí z ľudíspoluvinníkova spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť.

Hriechy dávajú vznik takým situáciám, ktoré sa protivia Božej dobrote. A navádzajú svoje obete, aby aj oni páchali zlo.

Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísanédo svedomia každého človeka

O HRIECHU - POKRAČOVANIE

home
http://mariaem.ic.cz

Rozmnoženie sa hriechu
Hriech spôsobuje návyk na hriech;
opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť a rodí sa hlúposť.
Pán Ježiš hovorí :Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha,hlúposť.. (Mk 7, 21 – 23 ) ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo