Svätý D A M A S U S -pápež-sviatok 11.december
Sv. Damasus všeobecne nariadil do hodín cirkevných, aby po žalmoch odriekaná bola záverečná modlitba: «Sláva buď Bohu Otcu, i Synu, i Duchu svätému.»
Za pápeža bol zvolený 1.októbra 366,po smrti pápeža Libéria -24.9.366.
Boli dvaja kandidáti nna pápeža -diakon Ursínus,ktorý sa chcel všemožne stať pápežom a Damas,ktoré podporovala väčšina veriacich,hlavne zbožné bohaté vdovy a kňazi.Pri voľbe pápeža strana Ursína napadla prívržencov Damasa,ktorí voľbu neprijali a začali pouličné bitky,pri ktorých bolo 137 ľudí zabitých -podľa historika Ammiana Marcellina.Cisár Valentinián I. podporil Damasa.Ale útoky Ursína neprestávali a pridali sa aj židia...
Vydal dekrét,aby ženatí kňazi žili už zdržanlivo /jeden z prvých základov celibátu/.Pápež dal opraviť celé katakomby s hrobmi mučeníkov,kde nad hrobom boli vyryté nápisy s menom mučeníka a postavením,lebo staré označenia už opadávali.R.370 dal postaviť kostol sv.Vavrinca
Bol prvým Portugalcom na pápežskom tróne.Žil v pohnutých časoch 4.storočia,kedy cirkev dostala slobodu,ale zase sa rozšírili bludy...Pápež Libérius ho poveril spravovaním rímskej cirkvi počas jeho vyhnanstva v Trácii /Grécku/.Damas spravoval rím.cirkev 3 roky 355-358 počas vyhnanstva pápeža Libéria...Zažil veľa zloby zo strany diakona Ursína,ktorý sa chcel stať pápežom...Tento bludný Ursínus si najal jedného žida -Izáka,ktorý verejne obvinil pápeža Damasa -vyše 70 ročného,že žije hriešne v cudzoložnom vzťahu s istou nastrčenou ženou,čo nebola pravda...
V roku 374 Ursin za pomoci krivého svedectva žido-kresťana Izáka dostal Damasa dokonca pred súd pre obvinenia, ktoré sa podľa legendy týkali toho, že takmer 70 ročný sa dopúšťal cudzoložstva. Od rímskeho prefekta mu skutočne hrozilo odsúdenie, keby nezasiahol cisár Gracián. Ten Damasa oslobodil, Ursina vyhnal do Kolína a Izáka do Španielska. Damas potom záležitosť ešte predložil cirkevnému snemu, aby sa o jeho nevine mohli všetci presvedčiť.Snem po vyšetrení vyhlásil,že všetko obvinenie bolo vymyslené Ursínom proti pápežovi a nejestvujú nijaké dôkazy...a žid Izak za krivé obvinenie bol poslaný do vyhnanstva aj s Ursínom...
Prvý pápež z územia Portugalska, vznik prekladu Vulgáty
prvý carihradský koncil...
11. decembra.
Sv. Damasus, pápež a vyznavač.
Tento bohumilý a horlivý najvyšší pastier cirkevný narodil sa roku 305 v Portugalsku-dnešný Guimares,provincia Lusitánia,susediaca s rímskou provinciou Hispánia.
Luzitánia (lat. Lusitania) bola rímska provincia v dnešnom Portugalsku a priľahlom stredozápadnom Španielsku medzi ústím rieky Guadiany na juhu a dolným Dourom na severe.
Založená bola za cisára Augusta roku 15 pred Kr. rozdelením dovtedajšej provincie Hispania Ulterior na provincie Luzitánia a Baetica. Názov dostala podľa kmeňa Lusitanov, ktorí kedysi (od 2. storočia pred Kr.) tvrdo bojovali proti rímskej expanzii na toto územie.
Po dokončení krvavého prenasledovania pod Diokleciánom prišiel ovdovelý otec jeho do Ríma, kde stal sa diakonom pri chráme sv. Vavrinca a neskôr i kňazom. Zbožný sluha cirkevný vychovával starostlivé syna svojho Damasa, ktorý vyznačoval sa usilovnosťou, zvláštnym vtipom a nábožnosťou.
Pápež používal v ťažkom postavení svojom voči cisárovi Konštanciovi, ktorý nadržal bludovercom, múdrej rady učeného arcidiakona svojho Damasa. Roku 355 bránil horlivý pápež sv. Athanásia proti útlaku poblúdeného cisára Konštancia. V Miláne riekol smele cisárovi: «Nemôžem odsúdiť Athanásia, kým nebude dokázaná vina jeho.» Nahnevaný cisár pýtal sa: «Ktorá čiastka sveta si ty, že sa opovažuješ zastávať bezbožníka a ničiť pokoj na svete?»
Cisár predsa odsúdiť chcel sv. učiteľa cirkevného do vyhnanstva, a to preto, že bránil čistotu sv. viery proti bludárom. Neohrožený pápež riekol: «Nepoužívaj, ó cisáru, biskupov za nástroj pomsty svojej, tých, ktorých povolaním je, viesť veriacich ku spaseniu!»
Liberius riekol: «Ani tri dni, ba ani tri mesiace nezmenia myseľ moju. Pošli ma ta, kam sa ti ľúbi.» O dva dni vypovedaný bol horlivý pápež, ktorý bránil sv. Athanásia, do vyhnanstva a poberal sa do mesta Berôy v Thrácii. Cisár poslal mu 500 zlatých peňazí a toľko i cisárovná. Liberius neprijal dar cisársky, ale riekol komorníkovi Eusebiovi: «Ty vyprázdnil si chrámy celého sveta, a ponúkaš mi almužnu, jako žobrákovi? Odstúp odo mňa, a radšej buď kresťanom!»
Učený a zbožný arcidiakon cirkevnej obce rimskej, sv. Damasus, pridŕžal sa verne prenasledovaného pápeža, podujal ďalekú cestu k nemu do vyhnanstva a delil s ním útrapy a bôľ. Keď sa navrátil do Ríma, navrhol kňažstvu, aby neuznalo žiadneho pápeža, kým Liberius žije. Všemožne zasadzoval sa o to, aby prenasledovaný pápež povolaný bol nazpät do Ríma. Navštevoval vplyvných Rimanov a Rimanky, aby domáhali sa u cisára o zpät povolanie Libéria.
Medzi tým, čo prenasledovaný pápež žil vo vyhnanstve, spravoval obozretne arcidiakon sv. Damasus majetok cirkevný a pri tom usiloval sa slovom i príkladom upevňovať veriacich kresťanov v pravej viere, zastával prenasledovaných, tešieval nevinne trpiacich. Roku 366, dňa 24. septembra zomrel pápež Liberius, prenasledovaný Konštanciom a nehodnejším ešte nástupcom jeho Julianom odpadlíkom.
Pravoverní kresťania, kňažstvo i ľud, vyvolili jednohlasne za pápeža učeného a zbožného arcidiakona Damasa. Bol on vtedy starcom 60. ročným. Hneď pri nastolení svojom na stolicu svätého Petra zakúsil svätý Damasus mnohé trpkosti. Ursinus, ctižiadostivý diakon, nahneval sa, že bol prehliadnutý. Všemožne usiloval sa vzbúriť ľahkomyseľný poblúdený ľud proti pápežovi, a sám chcel stať sa pápežom.
Pošťastilo sa mu nahovoriť neučeného biskupa z mesta Tivoli, že posvätil ho za biskupa. I nahováral Ursinus ľud rimský, a búril ho verejne, aby bol vyvolený za protipápeža. Protizákonnému jeho pokračovaniu zoprel sa mešťanosta rimský, a vyhnal nespokojenca z Ríma. A keď nesvedomitý a odbojný diakon vedený bol do vyhnanstva, vzbúrila sa zberba, jeho prívrženci, a zapríčinili prelievanie krve ľudskej.
Ale predsa boli v Ríme mnohí vlažní kresťania, ktorý ťažko niesli to, že ich Ursinus vypovedaný bol z Ríma. Sv. Damasus spravoval sv. cirkev skvele. Život jeho bol príkladný; každá cnosť kresťanská ozdobovala ho. Lásku jeho ku cudnosti a nevinnosti srdca zvelebovali všetci súčasní učení a svätí muži.
Theodoret kladie ho na čelo sv. učiteľov, ktorí zvelebili cirkev. Zaslepení odporci strpčovali mu život chovánim, ohováraním a preklínaním. Verejne vykrikovali, že mal zviesť na hriech istú ženu. Sv. Damasus trpel priekorie, modlil sa za ohováračov. Aby neboli pohoršení pravoveriaci kresťania, povolal do Ríma štyridsať biskupov, ku vyšetreniu veci. Biskupi prísno vyšetrovali a žiadali dôkazy od nesvedomitých ohováračov.
Podobne pokračoval proti bludárskemu biskupovi z mesta Laodicee v Sýrii, ktorý tvrdohlavé pridŕžal sa kacierstva a tvrdil, že Kristus Pán, Spasiteľ božský, nebol i opravdivý Človek. Veľmi bolelo srdce sv. Damasa, že v meste Miláne a v Panónii posiaľ trvalo bludárstvo Ariovo. Slovom i perom mohutne bojoval proti hroznému kacírstvu Ariovmu, ktoré narobilo mnoho škody sv. cirkvi a znepokojovalo pravoverných kresťanov.
I proti bludárom Apolloniovi a Macedoniovi vystupoval rázne sv. Damasus a potvrdil uzavretie všeobecného snemu cirkevného, ktorý zasedal r. 341 v Konštantinopoli, i vyobcoval nenapraviteľných kacírov z lona sv. cirkve. Jak veľmi ležalo mu na srdci blaho sv. cirkve, vidno i z toho, jak prísno pokračoval i proti kňažstvu, ktoré zabúdzalo na povinnosti svoje oproti veriacim.
Keď roku 370 vyzval ho cisár Valens, aby pokarhal niektorých kňazov pre ich hrabivosť a neporiadny život, dal vyhlásiť sv. Damasus vo všetkých chrámoch rimských prísne svoje nariadenie proti úžere a životu svetárskemu. A kto z kňazov nežil príkladne a skromne, toho prísne trestal. Veľká bola pokora sv. Damasa, srdečná láska oproti chudobným a obetovavosť, ktorú prejavoval, keď staval nádherné chrámy Božie a ozdoboval ich.
Veľkú úctu preukazoval i ostatkom svätých. On dal preniesť ostatky sv. mučeníkov na počestné miesta, ozdoboval ich hroby i umnými nápisami a veršami, lebo znal i vzletné básne písať. Tak ozdobil hrob i svojej sestry, sv. Ireny, v krypte, ktorá nosí jej meno, vzletnými veršami. I pre hrob svoj prichystal hlboko umný nápis veršový. Chvála zbožného jeho účinkovania niesla sa ďaleko.
Sv. učiteľ cirkevný Basilius obrátil sa listovne o radu ku sv. Damasovi, keď nemal inej nádeje, že konec vezme bieda na Východe. Svätý učiteľ cirkevný Hieronym písal z pustovne svojej vo Svätej Zemi, aby poradil mu sv. Damasus, či má opustiť úkryt svoj pre slabé zdravie svoje a nazpät odísť do Antiochie ku biskupovi Evagriovi.
On píše milovanému a vysokoctenému pápežovi na začiatku pamätného listu svojho: «Keď Východ skrze besnotu národov je medzi sebou rozkotaný, pomaly trhá na kusy nerozdeliteľné a vyšívané rúcho Pánovo, a líšky pustošia vynicu Kristovu, že ťažko rozoznať medzi zasypanými jazerami, ktoré neudržujú vodu, kde je zapečatený prameň (studňa), a tá uzavrená záhrada: uznal som za potrebné spýtať sa stolice Petrovej a viery, ohlasovanej ústami apoštolskými.»
A ďalej hovorí: «Nepoznám žiadneho prvého, lenn Krista, nuž spojený som so Svätosťou Tvojou, to je, so stolicou Petra skrze vieru; lebo ja viem, že cirkev postavená je na tejto skale: kto mimo tohoto domu jedáva Baránka, ten nie je svätý; kto nie je v korábe Noemovom, ten zahynie v potope. Kto neshromažďuje s Tebou, ten rozhadzuje, to je, kto nie je Kristov, ten je Antikristov.»
A Theodoret píše o sv. Damasovi: «Damasus zvečnil sa bohumilým svojím životom; on žiaril horlivosťou, aby rozširoval vieru, a nič nepremeškal, aby sa preukázal ako obhájca učenia apoštolského.» Svätého Damasa navštívili svätý Hieronym, Epifanius a Paulinus. Starostlivý sv. pápež vysoko cenil si učenosť a svätosť muža Božieho Hieronyma, i podržal ho u seba a radieval sa s ním v záležitosťach cirkevných.
Sv. Damasus túžil po celý svoj život, aby čím skôr spojený byť mohol so Spasiteľom svojím, Pánom naším Ježišom Kristom. Ale milostivý Boh poprial mu dožiť vysokého veku. V osemdesiatom roku požehnaného života napadla ho krutá zimnica. S radosťou prijal sv. sviatosti zomierajúcich. Potom, keď požil najsvätejšie Telo a Krv Pánovu, pozdvihol ruky i oči svoje k nebu a usnul v skrúšenej modlitbe.
Za osemnásť rokov a dva mesiace spravoval požehnane so stolice sv. Petra sv. cirkev. Umrel blahoslavene roku 384 dňa 11. decembra. Telo sv. Damasa pochované bolo v Ríme pri boku jeho matky i sestry sv. Ireny v chráme, ktorý sám vystaval na ulici ardeatickej. Roku 1639 objavené boly jeho sv. ostatky a r. 1645 uložené boli slávnostne pod hlavný oltár. Ctený býva v Itálii jako patrón proti krutej zimnici.
Sv. Damasus vyobrazuje sa v rúchu pápežskom, v pravej ruke drží palicu pastiersku s trojakým krížom, v ľavej svinutý spis.
Sv. Damasus prináleží k najúčinlivejším pápežom sv. cirkve. On horlil za jednotu medzi veriacimi vo sv. cirkvi Kristovej, za povznesenie ducha kresťanského a mravov bohumilých. V tomto pôsobení nedal sa mýliť ničím. On predobre vedel oceniť mier a pokoj vo sv. cirkvi.
On uvážil to dobre, čo hovorí sv. Ján Zlatoustý: «Pokoj býva kŕmený na prameni svätej lásky; on je počiatkom viery, stĺpom spravodlivosti, primeraná záruka budúcej nádeje; on spojuje prítomných, zjednoťuje pozemskosť s nebom a ľudskosť s božstvom.»
On zachoval pokoj i vo sv. cirkvi, keď snažil sa udržať veriacich v jednote sv. viery a poslušnosti oproti Bohu. On zachoval pokoj i ohľadom seba. Ani najväčšie príkoria, pomluvy, nevyrušily sv. jeho myseľ z pokoja. Kresťane, nasleduj sv. Damasa a umreš pokojne!
Modlitba.
Ó Pane Bože, vyslyš prosby naše, a daruj nám na prímluvu sv. vyznavača Svojho a najvyššieho pastiera Damasa milostivé odpustenie a pokoj. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Dátum a miesto narodenia: 305 po Kr., Idanha-a-Nova, Portugalsko
Dátum úmrtia: 11. decembra 384 po Kr., Rím, Taliansko
Rodičia: Laurentia, Antonius
Pontifikát
1. október 366 – 11.december 384
Svätý Damazus I. (* 305, Guimarães, Portugalsko - † 11. december 384, Rím, Taliansko) bol 37. pápež.
Život
Narodil sa otcovi, ktorý sa stal kňazom v kostole San Lorenzo. Mal pohnutý život, pretože ako diakon sprevádzal pápeža Libéria do vyhnanstva (r. 355), no keď sa vrátil do Ríma vstúpil do služieb protipápeža Félixa II. Po návrate Libéria z vyhnanstva (r. 358) sa s ním Damasus zmieril.
1. októbra 366 sa stal za veľmi dramatických okolností pápežom. Svoj trón si bránil pomocou aristokracie a bohatých dám, preto ho prezývali „obľúbencom matrón“. Aktívne sa podieľal na potláčaní kacírskych názorov vrátane arianizmu, k čomu používal aj pomoc svetskej moci.
Počas jeho pontifikátu sa prešlo z oficiálneho gréckeho liturgického jazyka na latinský.
Nadviazal priateľstvo so svätým Hieronymom, zamestnal ho na niekoľko rokov ako svojho tajomníka a poveril ho, aby zrevidoval existujúci latinský preklad evanjelií na základe gréckeho originálu.
Zomrel 11. decembra 384 a pochovaný bol v kostole, ktorý postavil na Via Ardeatina. Jeho pozostatky však boli neskôr prenesené do kostola San Lorenzo v Damaso.
1. októbra 366 sa stal za veľmi dramatických okolností pápežom. Svoj trón si bránil pomocou aristokracie a bohatých dám, preto ho prezývali „obľúbencom matrón“. Aktívne sa podieľal na potláčaní kacírskych názorov vrátane arianizmu, k čomu používal aj pomoc svetskej moci.
Damaz I., pápež
Svätý
Sviatok: 11. december
* asi 305 Rím
† 11. december 384 tamtiež
Pontifikát: 366 – 384
Patrón proti horúčke
Sv. Damaz sa narodil okolo roku 305 v Ríme. Jeho otec sa volal Antonio a vykonával duchovnú službu v chráme sv. Vavrinca, najprv ako lektor a neskôr ako kňaz. Matka sa volala Laurentia. Damaz sa teda odmalička pohyboval v chráme, kde pomáhal pri duchovných činnostiach. Sám túžil po čnostnom a asketickom živote, o čo sa aj snažil. Popritom sa vzdelával. Neskôr sa stal diakonom a pokračoval v duchovnej službe. Posluhoval aj pápežovi Libériovi (352-366), s ktorým odišiel roku 355 do vyhnanstva, kam ho poslal cisár Konštantín II., keďže odmietol arianizmus. Zrejme tam ho pápež vysvätil za kňaza. Ich vyhnanstvo trvalo asi tri roky, potom sa vrátili späť do Ríma.
Pápež Libérius zomrel roku 366 a vzápätí bol za pápeža zvolený práve Damaz. V Ríme na inom mieste sa však zišli niektorí klerici spolu s laikmi, ktorí boli proti Libériovi. Títo si za pápeža zvolili diakona Ursina. Keď sa to dozvedeli Damazovi stúpenci, ihneď tam bežali, strhla sa bitka, niektorí tam aj zomreli. Rímsky prefekt Viventius, ktorý sa obával nepokojov, nariadil Ursinovi, aby z Ríma odišiel. Ten však odišiel až po ďalšej krvavej bitke, ktorá sa odohrala v bazilike vybudovanej pápežom Libériom. V nej sa zabarikádovali Ursinovi stúpenci. Viventius ich porazil vojenskou mocou. Ursinus po svojom odchode spôsoboval problémy sv. Ambrózovi v Miláne, ale opakovane aj pápežovi Damazovi. Až roku 374 po krivom obvinení Damaza z cudzoložstva ho definitívne poslali do vyhnanstva do Kolína.
Pápež Damaz mal však aj iné problémy. V tých časoch bolo v Ríme mnoho siekt a rôznych názorových skupín (ariáni, montanisti, novaciáni, donatisti a iní). Okrem toho prežívali svoje „znovuzrodenie“ aj niektoré pohanské kulty. Pripisuje sa to cisárovi Juliánovi Odpadlíkovi (361-363), ktorý v mene náboženskej slobody podporoval návrat k pohanstvu. Aj medzi biskupmi v Cirkvi boli problémy. Carihradský biskup túžil po prvenstve medzi biskupmi, iní biskupi sa zase prikláňali k arianizmu a pod. Damaz sa usiloval o to, aby zavládol poriadok. Pomohol mu v tom dekrét cisára Teodózia z roku 380, ktorým vydal rozkaz, aby všetci prijali závery nicejského snemu (r. 325, odsúdenie arianizmu), čo sa potvrdilo aj na carihradskom sneme v roku 381 (nicejsko-carihradské vyznanie viery).
Pápeža Damaza podporoval sv. Ambróz, biskup v Miláne, tiež sv. Hieronym, ktorého Damaz pozval na synodu do Ríma v roku 382. Hieronym bol už vtedy známy svojou učenosťou. Pápež ho spravil svojím tajomníkom a neskôr ho poveril zrevidovaním latinského prekladu Biblie (Itala). Na synode v Ríme sa po prvýkrát použil termín Apoštolský stolec, definovalo sa učenie o Duchu Svätom. Po prvýkrát sa uznal priamy vzťah medzi staťou o Petrovom primáte (Mt 16, 18) a biskupom mesta Ríma, ktorý má primát medzi všetkými biskupmi sveta.
Damaz pokračoval v nastoľovaní poriadku. Nariadil kňazom celibát a ženatých kňazov vyzval k zdržanlivosti. Sprostredkovane – od sv. Hieronyma vieme, že napísal úvahu o panenstve ako spôsobe života kresťanov. Veľmi si uctieval mučeníkov. Pričinil sa o zachovanie ich hrobov, staral sa o katakomby. Sám je autorom asi 60 epitafov, ktoré sa nám dodnes zachovali na hroboch mučeníkov. Na Damazov popud sa postavilo v Ríme viacero kostolov. Chrám sv. Vavrinca, ktorý on sám konsekroval, dnes nesie aj jeho meno. Pápež Damaz zomrel 11.decembra 384 v Ríme.
Svätý Damasus pápež
11. decembra, sviatok
Postavení:
pápež
Úmrtie
11.december 384
Atribúty:
pápež, kríž, kniha s nápisom Vulgata,model kostola
ŽIVOTOPIS
Stal sa diakonom a sprievodcom pápeža Liberia. V 61 rokoch bol r. 366 od väčšej časti kléru a veriacich zvolený pápežom. Bol prvým, ktorý mohol uplatňovať právo nad celou cirkvou a v jeho dobe tiež vzniklo označenie „Apoštolský stolec.“ Riešil vieroučné spory s ariánmi, problémom bol aj vzdoropepež Ursin. Damas do liturgie presadil latinčinu a poveril Jeronýma prípravou latinského prekladu Písma, tzv. Vulgáty. Upravoval staré rímske pohrebisko v katakombách, oživil kult mučeníkov a asi 60 ich hrobov označil básnickými nápismi. Zomrel po 18 rokoch a dvoch mesiacoch pontifikátu.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
ČISTOTA ŽIVOTA A ÚSILIE O. POKOJ
Narodil sa v Portugalsku okolo roku 305 do rodiny Laurencie a Antonína, zastávajúceho duchovnú službu exceptora a lektora pri sv. Vavrinca, ktorý sa neskôr stal kňazom. Damas mal sestru Irenu a čoskoro nasledoval otca v službe pri oltári. V kostole sv. Vavrinca sa stal ostiarom a neskôr postúpil až na diakonstvo. Snažil sa o cnostný, asketický život i vyššie vzdelanie, ku ktorému mal výrazné nadanie. Ako diakon bol r. 355 sprievodcom pápeža Liberia do vyhnanstva do Bereja v Thracii. Podľa niektorých správ tam prijal od pápeža kňazské svätenie a spoločne sa potom čoskoro vrátili.
Po Liberiovej smrti (+ 26. 9. 366) došlo hneď k voľbe nového pápeža, ktorým bol právoplatne od väčšej časti kléru a veriacich zvolený Damas I., žiaľ nebol jediným uznávaným. V Zátiberí sa vtedy zišlo vedľa časti laikov 7 kňazov a 3 diakoni, nespokojní s Libériovým nasmerovaním, ktorí si za biskupa zvolili nehodného diakona Ursina aklamáciou. Priatelia Damasovi tým boli popudení, ponáhľali sa do Zátiberia, kde sa strhla prvá vážna šarvátka, trvajúca tri dni a nechávajúca za sebou aj mŕtvych.
Tak začal v Ríme Damasov pontifikát smutným rozkolom, ktorý Damas I., posvätený pre úrad ostijským biskupom v nedeľu 1. októbra v Lateráne, rozhodne nechcel, nemohol za neho a niesol ho veľmi bolestne. Ako riadne zvolený pápež, však nesmel v záujme cirkvi Ursinovi ustúpiť.
Rímsky prefekt Viventius v obavách z ďalších nepokojov vykázal z Ríma najprv Ursina s jeho diakonmi ako pôvodcu, ao niečo neskôr aj oných sedem kňazov, ktorí neustále popúdili svoj ľud proti Damasovi. Ursinovi prívrženci sa však vzbúrili, násilím oslobodili zatknutých kňazov a víťazoslávne ich doviedli do mariánskej Liberiovej baziliky, kde sa opevnili.
K obliehaniu baziliky s rozpútaním krvavých bojov došlo 26. októbra a padlo pri ňom údajne 137 osôb. Bazilika naďalej ostala v rukách rozkolníkov. Ursinovi stúpenci sa usadili aj na predmestí, kde obsadili chrám sv. Anežky pri ceste nomentánskej. Tu pokračovali tvrdé bitky až do prefektovho mocného zásahu, po ktorom bol zadržaný Ursinus poslaný do Gallie, ale neskôr zase trpený v severnom Taliansku, odkiaľ strojil úklady proti Damasovi av Miláne proti biskupovi Ambrožovi. Asi v roku 374 Ursin za pomoci krivého svedectva žido-kresťana Izáka dostal Damasa dokonca pred súd pre obvinenia, ktoré sa podľa legendy týkali toho, že takmer 70 ročný sa dopúšťal cudzoložstva. Od rímskeho prefekta mu skutočne hrozilo odsúdenie, keby nezasiahol cisár Gracián. Ten Damasa oslobodil, Ursina vyhnal do Kolína a Izáka do Španiel. Damas potom záležitosť ešte predložil cirkevnému snemu, aby sa o jeho nevine mohli všetci presvedčiť.
V Ríme mu však život strpčovalo plno rôznych siekt, išlo o valentiniánov, marcionity, montanistov, sabelliánov; novaciáni mali v Ríme biskupa a donatisti vlastnú obec. Vedľa skupiniek sektárov sa tu snažil rímsky prefekt Vettius Agorius Praetextatus prebúdzať umierajúce pohanské náboženstvo. Tiež mimo Rím bolo v Cirkvi nemálo vládou dosadených ariánskych biskupov, ktorých odstraňovanie bolo problematické. Stav bol pripočítaný skôr panujúcemu Juliánovi Odpadlíkovi, ktorý svojim vyhlásením k sektárom, že v jeho ríši nebude náboženská nesloboda a všetci môžu svoju vieru slobodne vyznávať, dúfal, že sloboda daná sektám kresťanstva ubije. Boh v tom čase povolával ku kresťanstvu silné osobnosti medzi ktorými bol aj pred štyrmi dňami oslavovaný Ambróz, hlásajúci do tejto situácie: „Kde je Peter, tam je Cirkev, a kde je Cirkev, tam je život.“ Istú podporu mal pápež aj u Jeronýma ( pam. 30. 9.), ktorý mu napísal z Antiochie, kde vtedy boli traja biskupi odlišného smeru: Pavlin, Vitalis a Meletius. Utvrdzoval Damasa o svojej vernosti, vyhlasoval že každý, kto je so Stolcom Petrovým, je aj s ním, pretože Peter je skala, ktorá má Kristov prísľub. Písal: „Nepoznám Vitala, pohŕdam Meletiom, nič nemám s Pavlínom; kto s tebou nezhromažďuje, rozptyľuje, to znamená, kto nie je Kristov, je antikristov.“ Damas mu neskôr zveril zrevidovanie starolatínskeho prekladu Biblie a prípravu textu pod názvom Vulgata.
Cisár Teodosius, presýtený kresťanskými nešvármi, vydal 27. 2. 380 zo Solúnu rozkaz, aby všetci poddaní v jeho ríši vyznávali vieru podľa snemu ničejského, ako ju učí rímsky biskup Damas. V ďalšom roku bol zvolaný cirkevný snem do Carihradu, na ktorom bolo toto vyznanie viery znovu potvrdené a je aj dnes opakované v svätej omši ako nicejsko-carihradskej.
Na carihradskom sneme bolo schválených aj niekoľko zákonov, týkajúcich sa cirkevnej disciplíny, ktoré pápež Damas nepotvrdil. Medzi nimi aj o biskupovi carihradskom, ktorý chcel mať prednosť ako „biskup Nového Ríma“.
Ďalší významný Damasov krok sa týka synody z r. 382, ktorej sa zúčastnil aj učený svätec Hieroným. Na nej bolo definované katolícke učenie o Duchu Svätom, o jeho daroch a vyhlásené, ktoré knihy Biblie patria uznávať za kanonické. Bolo totiž rozšírené mnoho náboženskej literatúry, ktorú bolo nutné označiť za nevierohodnú: podvrhnuté evanjeliá, falošné apoštolské listy a náboženské romány šíriace bludy. V tejto oblasti boli aktívni najmä gnostici a preto bolo potrebné presné vymedzenie a pomenovanie kníh Písma svätého od provopočiatku.
Od snemu si pápež Damas ponechal Jeronýma ako svojho tajomníka popri práci, ktorú mu dal na príprave Biblie, lebo Jeroným okrem iného ovládal viacero jazykov a poznal aj významné osobnosti vo svete. Hieroným sa spočiatku stal veľmi obľúbeným, ale potom mnohým vadila jeho prudšia priama povaha a mnohí v ňom videli britký asket, chránený Damasom.
Ďalšieho priateľa mal tento pápež v rytci písma Dionysiu Filokalovi, ktorého tiež nemálo zamestnával. Damas, ako ctiteľ sv. mučeníkov, objavoval a láskyplne obnovoval ich hroby, skladal na ne verše, ktoré Filokalus ryl na mramorové dosky. Tým sa u viac ako 50 mien zaslúžil o vierohodné zachovanie. V katakombách nechal rozširovať chodby a budovať schody. Podľa potreby nechal na vatikánskom cintoríne vykonať aj odvodnenie tak, aby voda neničila hroby. Za to všetko sú mu vďační najmä kresťanskí archeológovia.
Vystaval nový chrám sv. Vavrinca a pri jeho stranách zriadil prvé miestnosti pre cirkevný archív. Ďalšia ním vybudovaná bazilika bola pri ceste Adreatina a sem bola pochovaná jeho 92 ročná matka aj sestra Irena, a nakoniec aj sám pápež Damas, ktorý zomrel približne v 80 rokoch, 11. 12. 384. Hoci žil za takých búrok, bol označovaný za pápeža pokoja, lebo sa snažil o pokoj s Bohom chránením sa hriechu a úsilím o svätosť. Srdce mal plné lásky, s ktorou sa snažil o pokoj s blížnymi, a tiež sa snažil o pokoj sám v sebe cvičením trpezlivosti a zmiernením svojej povahy. Hieronymom bol nazvaný panenským učiteľom v panenskej Cirkvi.
V roku 1880 bol odhalený jeho hrob a pozostatky neskôr prenesené do baziliky sv. Vavrinca.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Čistota života a úsilie o pokoj má patriť aj do môjho života. V rozjímaní sa budem snažiť spoznať ich význam a dôjsť k potrebnému rozhodnutiu, ktoré bude mojím predsavzatím, na ktoré si budem obzvlášť dávať pozor.
Na príhovor svätého pápeža Damasa, veľkého ctiteľa mučeníkov a šíriteľa ich slávy, nauč, Bože, aj nás vážiť si tých, ktorí vydávajú účinné svedectvo o svojej viere, a nasledovať ich. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
