Svätý P A N K R Á C -mučeník -sviatok 12.máj

Sv. Pankrác,15 ročný mučeník-sviatok 12.máj

12. mája. Sv. Pankrác,15 ročný mučeník

Čo je to umrieť v 15 rokoch násilnou smrťou sťatím...len že som kresťanom...Mal som svoje ideály a túžby,otváral sa mi život a nádeje..chcel som byť...

Ale prenasledovanie cisára Diokleciána zničilo moje plány a nádeje...tak Ti odovzdávam Ježišu svoju dušu...

Rímsky cisár Dioklecián bol prvým rímskym cisárom,ktorý nariadil súdiť a popravovať aj maloletých a detí...
Poprava neplnoletých a detí spadala pod osobnú kompetenciu cisára...Bola výhradne využívaná pri prenasledovaní kresťanov,že zabíjali a popravovali aj deti...

Podľa starých životopisov:

Narodil sa vo Frýgii...okolo r.289 je historický názov územia, ktoré sa rozkladá v západnej časti Anatolskej vysočiny na území súčasnej Tureckej republiky . Už v 12. storočí pred nl sa tu usadili Frýgovia , ktorí v 8. storočí pred nl založili svoje kráľovstvo (doba najväčšieho rozkvetu – panovanie kráľa Midasa ). Počas storočí bola pod nadvládou postupne Peržanov, Macedóncov a Rimanov.

Čoho schopná je viera a láska k Bohu v mladom ušľachtilom srdci, to predstavuje nám živo a výrazne svätý mládenec Pankrác. Útly tento vyznavač a mučeník bol jediným synom bohatých, vznešených rodičov, ktorí v meste Synnade vo Frygii bývali. Cisár rimský Dioklecian veľmi vážil si ich a obdaroval ich veľkými statkami. Pankrácov otec pred svojou časnou smrťou povolal k sebe svojho brata Dionysia a prosil ho, aby jeho syna Pankráca prijal za svojho,vychoval ho a jeho statky verne riadil.

Dionyz-jeho strýko miloval malého Pankráca a staral sa o neho ako o vlastného syna. Za niekoľko rokov žili na statku vo Frygii; neskôr prišli do Ríma bývať, a ubytovali sa na vrchu Celius, aby, bol v blízkosti cisára, priazeň jeho si udržali a mladistvý Pankrác do škôl chodiť mohol,lebo túžil byť vojakom v rímskom vojsku Onedlho vypuklo v Ríme strašné prenasledovanie kresťanov.

Dioklecian chcel vyhubiť kresťanskú vieru od základu, a preto vydal prísny rozkaz, aby každý kresťan bez výsluchu bol zabitý, a pod pokutou smrti zakázal, aby nikto kresťana do domu neprijal ani mu nič nepredal. Pri každom dome a sklade stála pohanská modla a oheň so žeravým uhlím. Kto chcel niečo kúpiť, musel do posvätného ohňa vhodiť kadidlo a rímskym bohom sa obetovať. Kresťania radšej umierali hladom, než by boli nemým bohom obetovali.

V tejto hroznej dobe potešoval kresťanov svätý Otec, pápež Kajus, horlivý kňaz Marcellin a vojak, svätý Sebastian. Pápež Kajus býval v osamelom domčeku u jedného sluhu cisárovho v tej istej ulici, v ktorej Dionyz a Pankrác vo svojom bohatom dome prebývali. Služby Božie vykonával neohrožený dobrý najvyšší pastier nočného času v katakombách, v podzemných chodbách, na hroboch svätých mučeníkov.

Tam zhromažďovali sa tajne kresťania, tam tešil ich sv. pápež a posilňoval v radostnej odhodlanosti ku krvavému boju a zápasu. Kresťania vzdor krutému prenasledovaniu neprestávali pohanov na vieru Kristovu obracať. — Keď zbadali pohana, že je spravodlivý a cnostného života, naklonili ho ku prijatiu kresťanskej viery a zaviedli ho tajne ku sv. Otcovi, ktorý ho vo viere vyučil a pokrstil.

Nezadlho spozoroval Dionyz, že sa kresťania nočnou dobou schádzavajú. Dopytoval sa, čo by to boli za ľudia. Keď sa presvedčil, že sú kresťania veľmi poriadni a cnostní ľudia, zahorel túžbou, aby ich učenie poznať mohol. Videl zúrenie zkazeného pohanstva, videl i horlivosť a odhodlanosť cnostných kresťanov. Raz riekol ku Pankrácovi: «Syn môj, zázračné veci rozprávajú sa o tých kresťanoch. Keď chceš, spoznajme sa s ich učením.

Ak je učenie ich dobré, majú oni pravdu: uveríme i my a dľa toho sa i riadiť budeme.» Pankrác privolil. Poznali jekéhosi Eusebia, ktorý do domu pápežovho chodieval a mysleli, že je kresťanom. Toho prosili, aby ich uviedol do shromaždenia kresťanov a ku pápežovi. Eusebius nedôveroval tak vznešeným Rimanom; držal ich za vyzvedačov a udavačov. Keď ale z ich reči sa presvedčil, že opravdivé túžia, aby poznali učenie Kristovo, uviedol ich ku Kajovi.

Tento učil Dionyza a Pankráca, ktorý už bol obohatil ducha svojho vo školách rímských vedami, vo svätom náboženstve. Po dvadsať dní navštevovali sv. Otca, a keď boli dostatočne vyučení, prijali z jeho rúk sv. krst. Kajus im nezamlčal nebezpečenstvo, ktoré hrozí vyznavačom kresťanskej viery, i prosil ich, aby boli opatrní, alebo aby opustili Rím a na svoje statky sa odobrali.

Oni vo svojej horlivosti chceli pred cisára predstúpiť a vyznať, že i oni sú kresťania, a prosiť ho, aby upustil od prenasledovania kresťanov, ktorí sú cnostní a dobrí jeho poddaní. Pápež im to zakázal a naložil, aby sa v skrytosti držali. Dionyz nemohol dlho zniesť utrpenie kresťanov. Bolesť nad ich mukami zlomila jeho srdce. Veľmi ťažko onemocnel. Na smrteľnom lôžku napomínal Pankráca, aby bol stálym vo svojej viere; i usnul sladko v Pánu r.303.

Pankrác mal 14 rokov, keď sa stal celkom sirotou; i žil v tichosti svojmu náboženstvu a svojmu Spasiteľovi. Bohatý na majetok, podporoval tajne kresťanov, kde len mohol. Bol neohrožený a každého dňa bol hotový pre Krista umreť. Skoro stal sa obetou svojej lásky k Bohu a k bližnému. Pohania poznali, že zanedbáva obete nemým bohom konané, i udali ho u cisára čo kresťana. Prv, než išiel k súdu, vyprosil si požehnanie od sv. Otca.

strýko Dionýz a sirota Pankrác

Tento dodával mu neohroženosti, poukazoval na nebeskú korunu, posilnil ho telom a krvou Pána, a udelil sv. požehnanie. Keď s veselou tvárou predstúpil pred cisára, volali pohania: «Keď už chlapci znevažujú bohov, čo možno ešte viac očakávať?» Cisár mal rád krásneho mládenca. Dohováral mu najsladšími slovami, aby bohom obetoval a bláznivú vieru kresťanskú, ktorá každú rozkoš života zakazuje, aby opustil a veselý život viedol, keď je tak bohatý.

Pankrác usmieval sa a vyznal, že hotový je za vieru Kristovu zomreť. I riekol: «Ty chceš, cisáru, aby som ctil tvojich bohov, ktorí boli ľudia jako my. Oni boli zlí ľudia, podvodníci a zvodcovia. A ja by som mal ctiť takých ľudí, ktorí dopúšťali sa ohavných skutkov, ktoré by si trestať musel, keby som sa ja ich dopustil? Mladý som, ale moja myseľ je silná a ničoho sa nebojím. Kristus je môj život, preň zomrieť je moja výhra!»

Cisár bol týmito slovami zahanbený a pomätený. Zase napomínal útleho mládenca, aby bohom obetoval; i hrozil mu mukami, keď ho neposlúchne. Všetko marné. — Rozhnevaný cisár rozkázal vojakom, aby ho zťali. Pankrác s zbožnou mysľou vypočul výrok smrti. Keď prišli s nim na miesto popravné, kľakol si tam, ďakoval Bohu povýšeným hlasom za dar viery a ochotne podal svoju mladú hlavu katovi.

Bol vtedy len 15 rokov starý. Stalo sa to 12.mája r.304 po Kristu Pánu,počas prenasledovania kresťanov cisárom Diokleciánom. Nábožná žena, menom Oktavilla, pochovala telo svätého mládenca. V piatom storočí vystaviť dal pápež Symmachus chrám nad jeho hrobom. V Španielsku, Francúzsku a Taliansku mnoho chrámov je k jeho úcte posväteno. Svätý Pankrác vyobrazuje sa v rúchu rimského šľachtica, s mečom v ruke.

Poučenie.

Sväté Písmo hovorí, že spravodlivý z viery žije. Sv. Pankrác bol útly mládenec, keď ho pohanský cisár presviedčal svetársky žiť a vieru zaprieť, alebo zomrieť. Bol svojimi rodičmi cnostne vychovaný, keď ho obrátil strýko jeho Dionysius na vieru Kristovu, ktorú spolu prijali, nado všetko ctili a milovali, — radšej zomrel, než by bol mal vieru utratiť. On, hoci ešte len 15 ročný, žil z viery a bez pravej viery nebolo preň života.

Také povahy (charaktery) vytvára dobrá kresťanská výchova, založená na viere Kristovej! Príklad si berte, rodičia kresťanskí, na sv. mládencovi Pankrácovi, že máte deti svoje po kresťansky cnostné, nábožne, živou vierou ozdobené vychovávať. Boh udeľuje vám dietky čo drahocenný poklad, z ktorého prísny počet skladať budete. Duša dieťaťa je tak jemná, mäkká, že každé slovo, každý skutok váš trvajúcu stopu po sebe v nej zanecháva.

Čo počul a videl sv. Pankrác od svojho strýca a vychovávateľa, činil i on. Nielen krv, ale i mravy a povahu od rodičov dedia deti. Koľké miliony zatratencov kričia z pekla o pomstu k nebu oproti svojim rodičom, ktorí skrze svoju zlosť a nekajúcnosť, skrze svoj zlý príklad alebo zaslepenú lásku a slabosť prvú zkazenosť vložili do sŕdc svojich detí. Mnoho je kresťanov, ktorí nestarajú sa , či deti ich kresťansky budú živé.

Rodičia! pamätajte, že Boh pri svojom súde prísny počet bude žiadať od vás, a súdiť vás bude nie z toho, čo ste dietkam svojim na majetku zanechali, ale z toho, či ste ich v bázni Božej, v nevinnosti srdca a cnostné vychovávali. — Spravodlivý nie z mamony, ale z viery žije.

Modlitba.

Slávnosť Tvojho svätého mučeníka Pankráca, ktorou nás dnes, ó Pane, nech napomáha i naše spasenie a nech nás činí hodnými, aby sme ho nasledovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

Som odsúdený na smrť,lebo som kresťan....

Svätý Pankrác bol kresťanským mučeníkom začiatku 4. storočia .

Podľa najznámejšej verzie životopisu so sv. Pankrác narodil v maloázijskej Frygii vo vznešenej pohanskej rodine. Čoskoro stratil oboch rodičov a so strýkom Dionýziom odišiel do Ríma . Neďaleko ich statku sa počas prenasledovania kresťanov ukrýval pápež Kornélius ( 251 – 253 ) či Caius ( 283 – 296 ). Čoskoro došlo k ich stretnutiu a Pankrác so strýkom sa obrátili ku kresťanstvu . Strýko Dionýzius čoskoro po svojom krste zomrel prirodzenou smrťou, zatiaľ čo mladý takmer pätnásťročný Pankrác bol počas prenasledovania kresťanov lapený a predvedený pred cisára Diokleciána r.304. Cisár mladého Pankráca, snáď syna jedného zo svojich blízkych priateľov, nabádal k odmietnutiu kresťanskej viery, ten však odmietol a ešte cisárovi vyčítal uctievanie nemravných bohov. Cisár, zahanbený jeho rečou, dal nakoniec mladíka sťať na Via Aurelia, kde ho 12. mája pochovala akási žena Octavilla.

Legenda o umučení sv. Pankráca bola spísaná asi v 6. alebo v 7. storočí . Najstaršie zmienky počas sviatku sv. Pankráca sa však nachádza už v Jeronýmovom martyrológiu ( 431 – 450 ), gelasianskom sakramentári (patrne zo 6. storočia ) a gregoriánskom sakramentári ( 715 – 731 ). Sviatok sv. Pankráca je zhodne uvedený na deň 12. mája . Podľa zbierky pápežských životopisov, Liber pontificalis, nechal pápež sv. Symmachus ( 498 – 514 ) na začiatku 6. storočia za hradbami Ríma na Via Aurelia vystavať svätci baziliku San Pancrazio. Rovnaký zdroj uvádza, že po skone pápeža Vigilia ( 537 – 555 ) išiel jeho nástupca Pelagius I. ( 556 – 561 ) pred svojím dosadením na Apoštolský stolec k hrobu sv. Pankráca, aby sa tu očistil zo spoluviny na jeho smrti. Toto je prvý doklad o uctievaní svätca ako pomstiteľa krivej prísahy. Ďalej bol považovaný za patróna chorých, detí, mladých, nové sejby, kvetov av stredoveku v nemeckých krajinách aj rytierov a šľachty.

Už od druhej polovice 6. storočia sa pankrácky kult šíril Talianskom a priľahlými krajinami. Pápež Pelagius II. ( 579 – 590 ) poslal relikvie sv. Pankráca do Marseille . Jeho nasledovník pápež sv. Gregor I. Veľký ( 590 - 604 ) kult obzvlášť propagoval. Ako prvý kázal na sviatok sv. Pankráca nad svätcovým hrobom a Pankrácove pozostatky daroval do Neapola , Messiny , Milána i anglického Canterbury . Ďalší pápeži sa tiež zaslúžili o šírení kultu , najmä do Francúzska a Anglicka. Do nemeckých krajín sa však preukázateľne dostal až na konci 9. storočia . Kráľ Arnulf Korutánsky roku 896 pritiahol k hradbám Ríma a so svojim vojskom rozbil ležanie pri kostole sv. Pankráca. Potom, čo mesto dobyl, ho pápež Formosus ( 891 - 896 ) korunoval na cisára a daroval mu relikviu sv. Pankráca. Cisár ostatok uložil vo svojej kaplnke na falci v bavorskom Rodingu blízko Šumavy . Odtiaľ sa ďalej šíri po Nemecku.

Prvá zmienka o prítomnosti relikvií sv. Pankráca v Čechách sa viaže až k roku 1095 . Podľa Mnícha Sázavského ich do kaplnky v ľavej strane kostola Sázavského kláštora vložil vtedajší biskup Kosmas . Je možné, že ich zisk súvisel až s kajúcnou cestou opáta Božetecha do Ríma, ale nie je vylúčené, že sa do Čiech dostali už pri predchádzajúcich cestách českých diplomatov k pápežskému dvoru.

Život sv. Pankráca

Svätý Pankrác bol kresťanským mučeníkom zo 4. storočia. Podľa legendy spísanej v 6. či 7. storočí sa narodil okolo roku 289 v Synnade vo Frýgii v Malej Ázii na území dnešného Turecka v zámožnej pohanskej rodine. Čoskoro stratil oboch rodičov. Matka zomrela pri pôrode a otec keď mal asi osem rokov. Na smrteľnej posteli prosil Pankrácov otec svojho brata Dionýzia, aby sa postaral o synovcove vzdelanie ao správu rodinného majetku. Dionýzius sa siroty skutočne ujal a odišli do Ríma. Usadili sa v patricijskej vile na Coeliu.

Medaila sv.Pankráca

Neďaleko ich obydlia sa tajne schádzala komunita kresťanov. Onedlho prišli Pankrác a Dionýz s týmto spoločenstvom do kontaktu a začali sa túto zaujímavú skupinu zaujímať. Chceli sa dozvedieť viac o náboženstve, ktoré vyznávajú dobrí a dobrí ľudia, a pritom je tak kruto prenasledované. Po určitom čase obaja požiadali, aby boli uvedení do kresťanskej viery. Objavní Boha a Krista ich srdce zapálilo natoľko, že onedlho požiadali o krst a prijatie Eucharistie. Snáď sa o ich prípravu i udelenie sviatostí postaral samotný pápež.

Dionýz onedlho po krste zomrel a Pankrác sa s nadobudnutým dedičstvom snažil pomáhať kresťanom, predovšetkým trpiacim. Keď však v roku 303 prepuklo Diokleciánovo prenasledovanie kresťanov, situácia nebola jednoduchá. Kto odmietol páliť kadidlo pred rímskymi bohmi či pred cisárovou podobizňou, čakala ho jedine smrť.
Zatiaľ čo Dionýz krátko po krste zomrel prirodzenou smrťou, Pankrác bol povolaný, aby obetoval bohom, čím mal tiež vyjadriť svoju lojalitu k imperátorovi. Mladík sústavne odmietal. Bol teda zatknutý a predvedený pred súd. Pankráca snáď súdil samotný Dioclecián alebo bol aspoň na súde prítomný, pretože podľa vtedajších noriem mal byť každý maloletý previnilec uvedený pred panovníka. Dioclecián sa mal snažiť mladíka rôznymi spôsobmi presvedčiť, aby sa zriekol viery v kresťanského Boha. Jeho nebojácnosť ho však prekvapila. Nakoniec bolo rozhodnuté, že Pankrác bude popravený sťatím. Diocklecián bol prvý imperátor, ktorý nechal popravovať aj maloletých.

15 ročného Pankráca popravili 12. mája 304 vo večerných hodinách blízko Via Aurelia. Po vykonaní trestu jeho telo vzala urodzená rímska matróna Ottavilla, ktorá ho pochovala do už existujúcich katakomb, ktoré sa dnes nazývajú Katakomby sv. Pankráca (predtým tiež Ottavilline katakomby).

Miesto Pankrácovho umučenia pripomína tabuľka v bazilike, na ktorej čítame: Hic decollatus fuit Sanctus Pancratius (Tu bol sťať svätý Pankrác).

Svätý mučeník Pankrác bol pre oblasť okolo Via Aurelia nesmierne dôležitý, zrejme tu bol najviac uctievaný zo všetkých ostatných mučeníkov. Bol uctievaný ako pomstiteľ krivej prísahy, vzývaný proti chorobám, najmä kŕčom a bolestiam hlavy, a je patrónom detí, mladých, novej sejby, kvetov av stredoveku v nemeckých krajinách aj rytierov a šľachty. Dokonca aj Porta Aurelia, ktorou sa vstupovalo cez Aureliánove hradby do Mesta, bola premenovaná na Porta Sancti Pancratii (Brána sv. Pankráca).

Kostol sv. mučeníka Pankráca

Bazilika sv. Pankráca stojí na Via Aurelia Vetus (stará Via Aurelia), ktorá sa vinie po jednom zo siedmich rímskych pahorkov, ktorý sa volá Gianicolo. Okolo Via Aurelia Vetus existovalo niekoľko cintorínov, ktoré boli spravované z Trastevere (Zátiberie). Medzi ne patrili aj katakomby spravované z kostola sv. Chrisogona, v ktorých bude po svojej mučeníckej smrti uložený aj sv. Pankrác. Martyria, čiže miesta, kde boli pochovaní mučeníci, totiž nikdy nebola farnosťami, pretože sa nachádzala mimo hradieb mesta Ríma. Jednotné farnosti sa zavádzali až v stredoveku, a to aj mimo Urbe . V jednej farnosti mohlo existovať viacero cirkevných inštitúcií, napr. filiálne kostoly, kláštory, diakónie...

Podľa Liber Pontificalis , ktorý obsahuje stručné životopisy pápežov, nechal sv. Symmachus (498-514) nad hrobom umučeného mladíka okolo roku 500 vystaval za hradbami Ríma trojdielnu baziliku s transeptom. Bolo to pravdepodobne v čase, keď bol svojimi odporcami, ktorí podporovali vzdoropepeža Laurentia a okupovali Lateránsky palác, vytlačený z Mesta a usadil sa vo Vatikáne. Tam tiež nechal vybudovať prvé obytné štruktúry v blízkosti baziliky sv. Petra, ktoré sa stali jadrom budúceho Apoštolského paláca.

Sardský pápež Symmachus mučeníka Pankráca veľmi ctil a počas jeho pontifikátu sa konala procesia k hrobu tohto mučeníka. Pontifik navyše tohto svätca veľmi uprednostňoval, lebo bol patrónom pravdy, mal zaháňať nešťastie a bol vzývaný proti krivej prísade. Symmachus sa totiž cítil porazený a ohovorený, preto sa prihováral pri Pankráci, aby vyšla pravda najavo.
Sv. Symmachus nechal navyše pri kostole vybudovať balneum , miesto na osvieženie či umytie, ktoré slúžilo predovšetkým pútnikom. Prítomnosť balnea potvrdzuje dôležitosť tohto posvätného miesta.

Z doby pápeža Symmacha sa do dnešných dní prakticky nič nezachovalo okrem niekoľkých zvyškov muriva.

Pápež Gregor I. Veľký (590-604), rovnako veľký ctiteľ sv. Pankráca, túžil po tom, aby sa v bazilike rozvíjala sviatostná činnosť a pravidelne sa tu slávila liturgia, a preto k nej nechal pristavať kláštor sv. Viktora zverený benediktínom.

Ďalšiu informáciu o tomto chráme máme z prvej polovice 7. storočia, kedy ho nechal zrekonštruovať, alebo skôr úplne prestavať, pápež Honorius I. (631-638), ktorý postavil aj baziliku sv. Anežky za hradbami. Nie je jasné, prečo sa Honorius pre takýto zásah rozhodol, či to bolo pre obrovský záujem pútnikov (kult sv. Pankráca bol stále veľmi silný), alebo či bola bazilika zničená počas gótskej vojny (535-554).

Keď Honorius obnovoval baziliku už oveľa rozľahlejší, než bol pôvodný kostolík, nechal zrejme vztýčiť trojdielny transept (niektorí archeológovia ho datujú do neskoršej doby) rozdelený stĺpmi. V tom čase došlo aj k vyvýšeniu presbytéria. Do kňaziska bol potom usadený hlavný oltár a pod neho uložené pozostatky sv. Pankráce, ktoré boli prenesené z hlavnej lode baziliky. V staroveku sa však ostatky prenášať nesmeli, takže sa jedná o transláciu ojedinelú. Pápež navyše mučeníkov hrob ozdobil striebrom a daroval bazilike cibórium, päť strieborných oblúkov a tri zlaté svietniky.

Architektonicky nesmierne zaujímavá je polkruhová krypta. Prvá krypta tohto druhu bola vybudovaná v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Tá však bola vďaka neskorším úpravám odstránená. Druhá najstaršia, ale zachovaná v pôvodnej podobe, je práve krypta pri sv. Pankráca. Polkruhová krypta sa spravidla nachádza pod oltárom, kde sú uložené pozostatky svätca. Počet veriacich, ktorí sa chodili modliť k hrobu mučeníka, bol z priestorových dôvodov obmedzený. Práve pri sv. Petra, a onedlho aj v bazilike sv. Pankráce, stavitelia zvýšili presbytériu a pristavali dvoje schodiska. Po jednom schodisku sa schádzalo dole k hrobu mučeníka a druhým sa vychádzalo späť do lode baziliky. Týmto spôsobom sa zjednodušil prístup k pietnemu miestu, ktoré mohlo navštíviť viac pútnikov.

Z Honorivej doby sa zachovali aj časti múrov. Najlepšie ich možno skúmať na ľavej vonkajšej strane baziliky. Stavebná technika používaná počas celého IV. storočia, ale aj neskôr, sa nazýva opus vittatu m. Jedná sa o rady kociek z tufu, ktoré sa striedajú s radmi tehál. Bočná stena kostola bohužiaľ nezostala kompletná, pretože ju zničili neskoršie zásahy do muriva počas častých rekonštrukcií, predovšetkým počas 17. storočia (červené tehly...).

Ďalší krásny príklad opus vittatum nájdeme na apside, na ktorej vidíme aj stopu po dvoch oknách, ktorá však nikdy nebola otvorená.

V nasledujúcich storočiach baziliku nechalo opraviť či skrášliť niekoľko pontifikov; najvýznamnejšie Hadrián I. (772-95) a Lev III. (795-816).

Ďalšia zmienka o bazilike sa datuje do roku 1061, kedy sa stal kardinálom prvý opát miestneho benediktínskeho kláštora.
Ďalej sa pokračovalo s úpravami chrámu a jeho stredovekú podobu dovŕšil Pietro Aragonský roku 1205.

V roku 1249 nechal baziliku opäť skrášliť opát Hugo, ktorý jej tiež daroval dva cenné ambóny v štýle cosmatesco. Pár rokov potom, v roku 1257, benediktíni z neznámych dôvodov kláštor aj baziliku opustili a prešli do mesta Albano. Chrám síce opustili, ale úctu k svätému Pankrácu šírili ďalej aj v Albane. Onedlho sa sv. Pankrác stal patrónom mesta a je mu zasvätená aj miestna katedrála.

Bazilika aj s kláštorom potom bola takmer dve storočia zverená sestrám cisterciačkám. Roku 1517 sa pápež Lev X. rozhodol povýšiť baziliku titulárny kostol, čím zveril starostlivosť o túto prastarú svätyňu kardinálom. Toto gesto sa chápe aj ako potvrdenie starobylosti tohto miesta.

Podľa svedectva Ugonia, známeho spisovateľa a odborníka na kresťanské pamiatky, ktorý namiesto okolo roku 1565 navštívil, tu stála iba jednoloďová bazilika. Bočné lode síce existovali, ale boli stenou oddelené od tej hlavnej. Steny pokračovali až do transeptu, ktorý tiež netvoril jeden celok. Pravá bočná loď a pravá časť transeptu sa stali súčasťou kláštora, zatiaľ čo ľavá časť kostola, ktorá zostala bez strechy, sa stala opustenou ruinou.

V dobe barokovej, počas takmer celého 17. storočia, sa bazilika dočkala rozsiahlych opráv najmä za kardinálov Ludovica de Torres a jeho synovca Cosima de Torres. Meno a titul Ludovica, ktorý nechal baziliku v roku 1606 prestavať, je vytesané na rímse portálu hlavného vchodu: LVDOVICUS CARD. MONTIS REGALIS (Ludovicus kardinál z Monreale).

Počas rekonštrukcie došlo k obnoveniu a opraveniu dvoch bočných lodí baziliky, pôvodné antické stĺporadie bolo nahradené novým masívnym, boli zhotovené fresky v presbytériu, ktoré sa pripisujú Antoniovi Tempestovi, a skvostný drevený kazetový strop s erbmi De Torres a pápeža Pavla V. Borghesa zdobiaci .

Hoci počas nespočetného množstva zásahov bazilika nakoniec získala barokový ráz, stále môžeme uvidieť pôvodné rysy starokresťanskej baziliky. Navyše sa na rôznych miestach chrámu zachovalo niekoľko antických stĺpov: jeden pred bazilikou a dva na nádvorí, ďalší slúži ako svietnik na paškál, dva tvoria dverný rám hlavného vstupu do baziliky a dva stoja ako časť dverného rámu pri bočných vchodoch
Na prianie pápeža Alexandra VII. (1655-1667) spravuje baziliku s priľahlým objektom od roku 1662 Rád bosých karmelitánov. Krátko po svojom príchode mnísi začali ďalšiu rekonštrukciu a obstarali štukované zdobenia v hlavnej aj v bočných lodiach.

Roku 1798 toto posvätné miesto zdevastovali a zohavili napoleonskí vojaci, ktorí odniesli a zničili vzácne ambóny z 13. storočia, strhali mramorové pláty, ktoré zdobili múry baziliky, a ukradli vzácne porfýrové stĺpy, ktoré podopierali baldachy. v roku 1814 a dnes stojí na svojom pôvodnom mieste). V roku 1849 sa bazilika stala svedkom stretu medzi Francúzmi vedenými generálom Charlesom Oudinotom, ktorí prišli na pomoc pápežovi Piu IX, a Garibaldiho vojakov, ktorí bránili mladú a slabú Rímsku republiku. Škody na starobylom chráme boli naozaj značné, pretože bol zničený vzácny múrik okolo presbytéria v štýle cosmateco, zohavené a roztrieskané mnohé sochy i obrazy a strhané mramorové obklady a ozdoby hlavného oltára. K drancovaniu sa ešte pridalo zneuctenie ostatkov mučeníka Pankráca, ktoré boli uložené v urne vyrobenej z porfiru a peperinu. Časti kostí boli zlovoľne rozhádzané a stratené. Dnes sa v bazilike nachádzajú mučeníkove pozostatky, ktoré sem boli neskôr prenesené z Lateránskej baziliky.

Roku 1854 bola bazilika vyhlásená národným pamätníkom.

Pankrác, mučeník

Svätý

Sviatok: 12. máj

* okolo 289 Frýgia (?), dnešné stredné Turecko
† 12.máj 304 Rím

Atribúty: meč, koruna

Patrón prvoprijímajúcich, detí, rytierov; proti bolestiam hlavy, kŕčom a kožným chorobám; pred krivou prísahou; ochranca mladej sejby pred jarnými mrazmi

Presné dáta o živote sv. Pankráca nemáme. Narodil sa zrejme vo Frýgii. Rodičia mu skoro zomreli, a tak sa ho ujal jeho strýc Dionýz. Ten si ho vzal so sebou do Ríma, keďže tam mal zostať Pankrácovi nejaký majetok po rodičoch a tiež tam boli väčšie možnosti vzdelania. V Ríme sa obaja stretli s kresťanmi. Podľa tradície ich pokrstil sám pápež sv. Marcelín. Odporučil im, aby odišli z Ríma preč, keďže tam zúrilo prenasledovanie kresťanov. Dionýz však čoskoro zomrel. Pankrác zostal v Ríme a pomáhal svojím majetkom kresťanom. Chytili ho a predviedli pred samotného cisára Diokleciána, ktorý osobne vypočúval nedospelých a snažil sa ich presvedčiť, aby zanechali kresťanstvo. Pätnásťročný Pankrác mu však odvážne odpovedal: „Stal som sa kresťanom z presvedčenia a zostanem ním až do smrti.“ Cisár nariadil, aby ho sťali. Poprava prebehla na Via Aurelia. Pankrácovo telo pochovala jedna zbožná žena do blízkych katakomb, ktoré doteraz nesú jeho meno. Okolo roku 500 postavili nad jeho hrobom chrám. Pankrácovo meno spomína už sv. Hieronym vo svojom Martyrológiu. Úcta k sv. Pankrácovi sa rýchlo rozšírila a je živá dodnes.

sv. Pankrác

Pancratius, m. Rím

12. mája, sviatok

mučeník
12.mája 304

Patron:

prvoprijímajúcich detí a mládeže; je vzývaný proti bolestiam hlavy aj proti krivým prísahám ako zástanca pravdy a vzhľadom na začiatku ochladenia aj na ochranu mladých rastlín

Atribúty:

palmová ratolesť a meč, niekedy aj koruna

ŽIVOTOPIS
Pochádza z maloázijskej Frýgie a po smrti rodičov sa presťahoval do Ríma so strýkom. Tam prijal vieru a za Diokleciánovho prenasledovania bol sťať. Nad jeho hrobom na Via Aurelia stojí bazilika.

ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU

ČO ZNAMENÁ BYŤ KRESŤANOM

Narodil sa vraj v Synnade vo Frýgii (územie dnešného Turecka). V detstve osirel a ujal sa ho otcov brat Dionysius. Tento strýko sa stal jeho starostlivým vychovávateľom. V Ríme mal Pankrác nejaké dedičstvo, pretože rodičia odtiaľ pochádzali, a strýko predpokladal, že mu tam zaistí aj lepšie vzdelanie. Ubytovanie našli údajne na Coeliu, jednom z rímskych vrchov av susedstve miesta, kde sa schádzali kresťania s pápežom Marcelinom. Obaja prejavili záujem zistiť viac o náboženstve, ktoré vychováva veľmi dobrých ľudí a pritom je kruto stíhané. Tejto príležitosti sa im dostalo. Sám pápež ich vraj zoznámil s vierou v Krista, pripravil na krst a túto sviatosť im udelil. Tiež im z dôvodov prenasledovania odporučil odchod na vidiek, ale k tomu nedošlo.

Dionysius čoskoro zomrel a Pankrác sa snažil svojim zdedeným majetkom kresťanom pomáhať, najmä tým trpiacim. Potom ako kresťan aj on bol zatknutý a predvedený na súd. Traduje sa podanie, že jeho výsluchu sa zúčastnil cisár osobne, podľa predpisu mu boli maloletí previnilci predstavovaní. Cisár mal záujem na zmene Pankrácovho presvedčenia, poukazoval na nerozumnosť nechať sa zviesť kresťanov, ktorých náboženstvo bude čoskoro zlikvidované. Asi štrnásťročný Pankrác vraj odpovedal: "Stal som sa kresťanom z presvedčenia a zostanem kresťanom až do smrti." Za odhodlanú odpoveď tohto znenia cisár nariadil sťatie.

Pohania žasli nad odvahou mladíka a vraj hovorili: "Hľa aj deti opovrhujú bohov." Sila jeho presvedčenia ich vyzývala k úvahe o dôvodoch jeho viery.

Pankrácov život skončil blízko Aureliovej cesty 12.mája roku 304. Jeho telo zbožná pani Oktavilla tajne pochovala asi na svojom blízkom statku. Pápež Symmachus okolo r. 500 nechal nad jeho hrobom postaviť baziliku.

K hrobu sv. Pankráca sa viaže legenda o krivoprísažníkovi, ktorý pri jeho hrobe prisahal a ktorému najskôr ochrnula pravica a potom vraj zomrel. Skutočnosťou je, že Pankrác je uvádzaný ako ochranca zachovania prísahy a prísahy v chráme nad jeho hrobom sú brané za obzvlášť posvätné. V Ríme sa tiež stalo zvykom, že novokrstenci na Bielu sobotu odkladali svoje biele šaty na jeho hrob a krstným sľubom sa verejne hlásili ku Kristovi.

V Taliansku začal byť Pankrác uctievaný ako patrón mládeže a táto úcta sa rozšírila aj po Európe. Najviac je ale naňho upozorňované ako na "ľadového muža".

Zobrazovanie v rytierskej zbroji súvisí s jeho rytierskou odvahou, ale môže súvisieť aj prijatím Pavlovej výzvy: „Vezmite na seba plnú Božiu zbroj aby ste sa mohli v deň zlý postaviť na odpor, všetko prekonať a obstáť. , obutí k pohotovej službe evanjelia pokoja a vždy so štítom viery... Prijmite tiež prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie." (Ef 6,13-17) Tak stál aj Pankrác pred súdom pohana.

PREDSAVZATIE, MODLITBA
Pankrác si bol dobre vedomý komu uveril a podľa toho konal. - A ja? Zamyslím sa nad tým, v čom musím zmeniť svoj život, aby bolo zrejmé komu som uveril, či som uveril naozaj. Chcem mať na mysli komu som uveril a žiť podľa svojho presvedčenia.

Bože, upevňuj vo svojej cirkvi radostnú dôveru a odovzdanosť do Tvojej vôle a na príhovor svätého mučeníka Pankráca jej pomáhaj vytrvalo prekonávať všetky ťažkosti, aby sa pod Tvojou ochranou cítila v bezpečí. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.