Svätý...FR A N T I Š E K ...Z ...A S I S S I-zakladateľ rádu -sviatok 4.október
SVATÝ FRANTIŠEK Z ASISSI-sviatok 4.október /1181- 3.október 1226/Najslávnejší a najznámejší svätec v celej Katolíckej Cirkvi...Svojím životom bol najbližšie k ideálu Kristovho života-chudoba,jednoduchosť,pokora a veľká,dojemná a úprimná láska k ľuďom...ale i k prírode božej a zvieratám...Žiaden svätec nemal takú dojemnú lásku,jemnosť k zvieratkám,vtákom a prírode...že je patrón i ochráncov zvierat a prírody.Jeho úžasná,čistá jednoduchosť a úprimnosť porazila všetky bariéry vtedajšieho sveta...
Film Franca Zeffirelliho z r.1972 -Brat Slnko,sestra Luna bol vyhlásený za najlepší film na svete vôbec podľa ľudí a očaril svojou nádhernou hudbou,piesňami škótskeho speváka Donovana a vynikajúcimi hereckými výkonami Grahama Faulknera a Judy Bowker...
Svätý František z Assisi, rod. Giovanni Battista Bernardone bol taliansky diakon, rehoľník a kazateľ. Založil mužský Rád menších bratov,
Dátum a miesto narodenia: Assisi, Taliansko 1181
Dátum úmrtia: 3. októbra 1226, Assisi, Taliansko
Knihy: La regola non bollata (1221),
Rodičia: Giovanna, Pietro di Bernardone
Cirkev: rímskokatolícka
Atribúty: vlk, vtáky, stigmy, rehoľný habit
Život sv. Františka
Sv. František z Assisi, zakladateľ rádu minoritov, sa narodil okolo roku 1181 v rodine Petra Bernardoneho, assiského obchodníka, a Piky pôvodom Francúzky. Pri krste dostal meno Ján Krstiteľ, ale keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty, začal ho volať Francesco zo sympatie k rodnej zemi svojej manželky.
O dva roky k nemu prichádzajú prví bratia. V roku 1209, keď má Františkovo spoločenstvo 12 bratov, pápež Inocent III. ústne schvaľuje Prvú regulu. Bratia nevlastnia nič a cítia sa bratmi všetkého stvorenia. Všade rozsievajú pokoj a dobro. Chcú, aby ich volali menšími. Ľudia ich nazývali kajúcnikmi z Assisi. Jedni ich prijímali s radosťou a pod ich vplyvom menili svoj život, iní ich považovali za heretikov.
Sv. František sa s apoštolskou horlivosťou venuje misiám. Prechádza Talianskom, putuje do Egypta a Palestíny. Túži po mučeníckej smrti. Je šťastný, keď jeho bratia v Maroku zomierajú ako mučeníci pre Krista. Môže s radosťou povedať: "Pán mi dal opravdivých bratov."
Svätý
Sviatok: 4. október
* asi 1181 Assisi, Taliansko
† 3. október 1226 kostol Porciunkula, dnes bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi
Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)
Atribúty: vlk, vtáky
Patrón Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy
František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensálska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa. Avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco („malý Francúz“), pretože nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka, a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku.
František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom. Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Začal viac času tráviť v modlitbe.
Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru. František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evajeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:
Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk9,3)
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)
Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.
Piesen brata slnka (Svätý František z Assisi)
Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane,
Tebe patria chvály, sláva i cest a každé dobrorecenie,
len Tebe patria, Najvyšší;
a nijaký clovek nie je hoden vyslovit Tvoje meno.
Bud pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom,
najmä s pánom bratom Slnkom,
ktorý je dnom a skrze neho nám dávaš svetlo.
A on je krásny a žiari velkým jasom;
o Tebe, Najvyšší, je nám znamením.
Lunu a hviezdy;
na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.
Bud pochválený, môj Pane, za brata Vietor,
za vzduch i mracná, za jasnú oblohu i každé pocasie,
cím dávaš svojim tvorom obživu.
Bud pochválený, môj Pane, za sestru Vodu,
ktorá je velmi užitocná, pokorná, vzácna a cistá.
Bud pochválený, môj Pane, za brata Ohen,
ktorým osvetluješ noc.
Aj on je krásny, veselý i silný a mocný.
matku Zem,
ktorá nás živí a stará sa o nás
a vydáva rozlicné plody s farebnými kvetmi i trávu.
Bud pochválený, môj Pane, za tých,
co odpúštajú pre Tvoju lásku
a znášajú slabost a trápenie.
Blahoslavení tí, co to pokojne znášajú,
lebo Ty, Najvyšší, ich budeš korunovat.
Bud pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrt,
ktorej žiaden živý clovek nemôže uniknút.
Beda tým, co zomierajú v smrtelných hriechoch;
blažení tí, ktorých nájde v Tvojej najsvätejšej vôli,
lebo druhá smrt im neublíži.
Chválte môjho Pána a dobrorečte mu,
dakujte mu a slúžte s velkou pokorou!
V dnešný deň na slávnosť sv. Františka, by bolo vhodné pozrieť sa, či nám on sám nezanechal nejaký odkaz. Existuje viacej listov, ktoré sú pripisované sv. Františkovi. Medzi nimi aj list všetkým veriacim. Dokonca existuje aj Františkov Testament. A predsa by som vašu pozornosť chcel dnes upriamiť na jedno dielko, ktoré vzniklo takmer v poslednej etape jeho života. Ide o „Pieseň brata slnka“, alebo „Chválospev stvorenia“. Podľa jednomyseľného svedectva životopisných prameňov túto pieseň sv. František zložil v San Damiane pri Assisi približne dva roky pred svojou smrťou po noci naplnenej neuveriteľným trápením, keď ho Boh zázračne potešil uistením o jeho spáse.
„Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane, tebe patria chvály, sláva i česť a každé dobrorečenie, len tebe patria, Najvyšší; a nijaký človek nie je hoden vysloviť tvoje meno.“ Prvý verš ukazuje, komu patrí chvála, sláva a česť a všetko dobrorečenie. To sú skutočnosti, ktoré zvlášť súčasný človek Bohu odopiera. Na Boha si obyčajne spomenie len vtedy, keď niečo v tomto svete zlyháva. Nechce uznať, že Boha treba chváliť a oslavovať. Táto pieseň je akousi eucharistiou sv. Františka. Vzdávanie vďaky už teraz a tu. Nielen za svet, ktorý raz bude, ale i za svet, ktorý je a aký je. Podobne ako Pán Ježiš slávil svoju eucharistiu v stave úzkosti a bolesti, tak aj sv. František ju spieva v čase svojho umierania. Tento spev sa v ňom objavil, keď mu bolo zjavené, že toto všetko vedie ku Spáse. Svet bez Boha si takú vďačnosť nezaslúži, ale svet ako predsieň k Bohu vedie k úcte a vďačnosti voči Bohu, ktorý ho stvoril.
„Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom, najmä s pánom bratom Slnkom, ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo. A on je krásny a žiari veľkým jasom; o tebe, Najvyšší, je [nám] znamením. Buď pochválený, môj Pane, za sestru Lunu a hviezdy; na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.“ Filozof Chesterton hovorí, že všetko je príliš veľkolepé vzhľadom na ničotu, z ktorej to Boh stvoril. Človek pochopí úžasnosť stvorenia až vtedy, keď si uvedomí, že nič okrem Boha neexistovalo a ani nemuselo existovať. Nič ani priestor a ani čas. Len chudobní človek môže vidieť túto krásu stvorenia, lebo len ten sa dokáže sústrediť. Bohatí sú rozptyľovaní množstvom vecí. P. Rudolf Dilong hovorí, že Boh sa ukázal ako nesmierne pokorný, keď stvoril svet a človeka v ňom. Tak pokorný, že sa niekomu môže zdať, ako keby ani neexistoval. Svoju nesmiernu moc ukryl za našich rodičov, takže to vyzerá, akoby oni boli pôvodcami nášho života. Dokonca nám prikázal vážiť si ich. Pre nás ľudí stvoril nesmierne Slnko a iné Hviezdy a Galaxie. Slnko nazýva František znamením Najvyššieho, ktorý sám je Pravým Svetlom Sveta.
„Buď pochválený, môj Pane, za brata Vietor, za vzduch i mračná, za jasnú oblohu i každé počasie, čím dávaš svojim tvorom obživu.“ Každým dychom prejavme svoju vďačnosť voči Bohu. Náš pozemský život závisí od dýchania vzduchu v takej miere, že stačí pár minút bez vzduchu a my umierame. Dýchanie je predobrazom viery. Nebáť sa Boha, v ktorom žijeme ako v ovzduší. Boh nám dáva vietor, vzduch i mračná. Dáva nám oblohu i počasie, ktoré spôsobuje, že sa stále čosi pre nás urodí, aby sme mali z čoho žiť. Buďme vďační za vzduch, ktorý dýchame.
„Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu, ktorá je veľmi užitočná, pokorná, vzácna a čistá.“ Akoby sme vyzerali bez vody. Špinaví a smradľaví. Voda je tak pokorná, že všetku našu špinu vezme na seba i do seba a odnesie ju preč, aby sme nemuseli žiť zahrabaní na hnojisku. Chváľme Boha za vodu, ktorá je takým veľkým zázrakom, že dokonca vo sviatosti krstu zmýva aj náš dedičný hriech. Nový život prichádza skrze vodu a Ducha.
„Buď pochválený môj Pane, za brata Oheň, ktorým osvetľuješ noc. Aj on je krásny, veselý i silný a mocný.“ Chváľme Boha so sv. Františkom za oheň, ktorý nás zohrieva a osvetľuje noc. Pomáha nám v kuchyni pri varení. Dokáže očistiť i rozohriať. Je symbolom Ducha Svätého, ktorý v podobe ohňa zostúpil na apoštolov. Nech aj nás zapáli Božou Láskou.
„Buď pochválený, môj Pane, za sestru našu matku Zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s farebnými kvetmi i trávu.“ František nazýva zem podobne ako cirkev našou matkou. Matka, ktorá nás živí a opatruje. V minulých storočiach toto vnímanie zeme existovalo aj v našej kultúre. Zem sa žehnala, dokonca bozkávala. Zem bola pre národ matičkou. Dnes ľudia znečisťujú zem rôznymi spôsobmi. Začína to už u malých detí, keď rozbalia cukrík a papierik odhodia na zem, hoci smetný kôš je kúsok od nich. A ako dospelí likvidujeme zeleň a vytvárame ozónovú dieru a potom sa čudujeme, že sa zem začína pod nami otriasať, akoby nás nevďačných chcela striasť zo svojho povrchu. Podľa sv. Františka je zem našou matkou a tak sa máme k nej chovať. Koľko sladkého ovocia a krásnych kvetov a tvorov nám Boh spolu so zemou dal. Chváľme Boha spolu so sv. Františkom za zem, ktorú nám dal, zvlášť dnes, keď si uvedomujeme, že táto modrá planéta je jedinečná vo vesmíre.
„Buď pochválený, môj Pane, za tých, čo odpúšťajú pre tvoju lásku a znášajú slabosť a trápenie. Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú, lebo ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.“ Na konci sa objavuje i človek v podobe chorého, strápeného, poslušného až na smrť (Flp 2,8) ako Kristus a pripája sa ku chválam, v očakávaní venca života. Najväčším problémom sveta je neposlušný človek. Svet nieje problémom človeka, ale človek je problémom sveta. Sv. František chváli Boha za ľudí, ktorí odpúšťajú z lásky k Bohu a znášajú slabosť a trápenie. Takýto ľudia prichádzajú do Božieho kráľovstva. Zmierení s Bohom i s ľuďmi.
K poslednému redakčnému zásahu prišlo v čase, keď už František cítil, že sa priblížila jeho posledná hodina. Do piesne vložil pred posledný verš slohu o sestre Smrti: „Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži.“ Takto smrť, posledná nepriateľka v Ponímaní sv. Pavla, pre všetkých, ktorých nájde vo svätej vôli Boha, je podľa Františka už porazená Kristom a premenená na našu sestru, ktorá nás vovádza do života.
Nemožno si nepovšimnúť posledný verš: „Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!“ Tu možno badať prechod od Boha, ktorému boli adresované chvály, k ľudským poslucháčom, ku ktorým sa obracia výzva. Tento prechod potvrdzuje v samotnom texte mnohoraký účel, pre ktorý Pieseň vytryskla z Františkovej mysle a srdca. Dnes spolu so sv. Františkom aj my chváľme Boha. Môžeme povedať tak ako sv. Klára: „Bože, ďakujem Ti, že si ma stvoril!“
Rozpomeň sa svätý otec František, na všetky svoje dietky,
čo trpia v nebezpečenstvách, ktorým nemôžu uniknúť.
Ty dobre vieš, ako len zďaleka nasledujú tvoje šľapaje.
Daj im silu, aby vytrvali. Urob ich čistými, aby svietili.
Naplň ich radosťou, aby ju smeli požívať.
Vypros, aby Duch milosti a modlitby zostúpil na ne, aby mali pravú pokoru, akú si ty mal.
Aby si strážili svoju chudobu, ktorú si ty miloval.
Aby si zaslúžili lásku, ktorou si ty ľúbil Krista ukrižovaného,
ktorý s Otcom i Duchom Svätým žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Amen
Františkánska modlitba
Pane Ježišu, urob ma tvorcom pokoja,
aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť,
odpustenie, kde sa množia urážky,
jednotu, kde vládne nesvornosť.
Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia,
vieru tým, čo pochybujú,
nádej tým, čo si zúfajú,
svetlo tým, čo tápu vo tmách,
radosť tým, čo smútia.
Daj, aby som sa snažil
skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali,
skôr chápať iných, než aby mňa chápali,
skôr milovať iných, než aby mňa milovali.
Pretože len keď dávame – nadobúdame,
len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých,
len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia,
len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu.
Amen
- sv. František z Assisi Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia. Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu. Amen.
Chronológia života sv. Františka
1202 (november) - vojna medzi Assisi a Perugiou. František je rok v zajatí.
1204 – choroba a obdobie rekonvalescencie.
1205 – videnie v Spolete. Začiatok procesu jeho obrátenia. Stretnutie s malomocným. Vyzvanie Ukrižovaného. Konflikt s otcom.
1206 (január – február) – súd pred biskupom, vydedenie, opustenie Assisi. Cesta do Gubbia, kde ošetruje malomocných. V júli návrat do Assisi a opravovanie kostolíka sv. Damiána.
1207 – oprava kostola sv. Petra a Porciunkuly.
1208 (24. 2.) – počas svätej omše rozhodnutie žiť podľa požiadaviek evanjeliovej chudoby. Zmena odevu. Verejné kázanie.
16. 4. - k Františkovi sa pridáva Bernard z Quintavalle a pravdepodobne aj Peter Cattáni.
(máj – jún) prvá kazateľská misia.
1209 – návrat do Porciunkuly. Písanie Prvej reguly. Prosba o jej potvrdenie pápežom Inocentom III. Návrat do Riva Torta.
1210 – začiatok III. rádu. Dovolenie k trvalému pobytu v Porciunkule.
1211 (leto) – neúspešná misijná výprava do Sýrie. Návrat z Dalmácie do Ancony.
1212 (18.- 19. 3. alebo 28. 3. 1211) – obliečka Kláry. Správa o rozvoji rádu pre pápeža Inocenta III. Stretnutie s pani Jakobou Settesoli v Ríme.
1213 (8. 5.) Knieža Orlando z Chiusi v S. Leo daruje Alverno Františkovi, aby tam postavil pustovňu.
1214 (alebo 1215) – neúspešná misijná výprava do Maroka.
1215 – v Porciunkule bolo do rádu prijatých veľa vzdelaných kandidátov zo šľachtických rodov. Stretnutie so sv. Dominikom na IV. lateránskom koncile.
1216 (16. 7.) – smrť pápeža Inocenta III. v Perugii. Po dvoch dňoch bol zvolený pápež Honórius III., privilégium úplných odpustkov pre pútnikov do Porciunkuly.
1217 (5. 5.) - generálna kapitula v Porciunkule. Rozdelenie rádu na provincie. Bratia sú vyslaní na misie za Alpy, brat Eliáš do Sýrie. Františkova túžba ísť do Francúzska.
1218 (11. 6.) – bula pápeža Honória III. Cum dilec.
1219 (26. 5.) – generálna kapitula. Vyslanie bratov do Nemecka, Francúzska, Španielska a Maroka.
(24. 6.) – František odchádza z Ancony do Damietty v Egypte. V septembri stretnutie so sultánom Melek - al - Kamilom.
1220 (január) - päť bratov vyslaných do Maroka podstupuje mučenícku smrť. Františkova radosť a jeho pravdepodobný pobyt vo Svätej zemi. V lete sa vracia s bratmi Petrom, z Cattánea, Eliášom a Cézarom zo Spiry do Benátok. Rezignuje na úrad generálneho predstaveného rádu.
(22. 9.) Bula Cum secundum pápeža Honória III. o povinnosti noviciátu pre vstup do rádu.
1221 (10. 3.) smrť Petra z Cattanea.
(30. 5.) generálna kapitula, nazývaná "rohožková", na ktorej sa zišlo asi 5000 bratov. Brat Eliáš bol zvolený za generálneho vikára.
1222 – František veľa duchovne i telesne trpí, veľmi veľa sa modlí, veľmi umŕtvuje svoje telo a veľmi horlivo apoštoluje v strednej časti Talianska.
(15. 8.) – František káže na trhu v Bologni.
1223 – v prvých mesiacoch dáva dokopy vo Fonte Colombe Regulu, ktorá sa prejednáva na generálnej kapitule.
(29. 11.) – pápež Honórius III. bulou Solet annuere potvrdzuje Regulu. Volá sa aj "Druhá regula". František prvýkrát v dejinách postaví v Grecciu betlehem.
1224 (2. 6.) - generálna kapitula, vyslanie bratov do Anglicka.
(15. 8. – 29. 9.) – František na Alverne drží 40-dňový pôst pred sviatkom sv. Michala Archanjela.
(14. 9.) – František dostáva na vrchu Alverno stigmy. Neskôr sa vracia do Porciunkuly.
1225 (február) – František na oslíkovi káže v Umbrii.
(marec – máj) – František oslepne a býva v záhrade sv. Kláry pri kostole sv. Damiána. Získava uistenie o vlastnom spáse. Skladá Pieseň "brata Slnka".
(júl) – v Rieti je František prijatý kardinálom Hugolínom.
(august) – vo Fonte Colombe František podstúpi liečbu očí.
(október) – v San Fabiáne sa ho pokúša iný lekár liečiť prepichnutím uší.
1226 (apríl) – návrat do Assisi a pobyt v paláci biskupa.
(máj – jún) – František v Celle di Cortona diktuje svoj "Testament". Návrat do Porciunkuly.
(júl – august) – pobyt v Bagnare.
(august – september) – jeho zdravotný stav sa prudko zhoršuje, bratia ho odvážajú do paláca biskupa v Assisi.
(september) – Františka prenesú do jeho milovanej Porciunkuly, žehná Assisi.
(3. 10.) (sobota večer) František zomiera v Porciunkule na holej zemi.
(4. 10.) – slávnostné prenesenie Františkovho tela do Assisi a jeho pochovanie.
1228 (16. 7.) – pápež Gregor IX. kanonizuje sv. Františka.
Svätý František z Assisi, rod. Giovanni Battista Bernardone (často aj František Assiský; * 1181, Assisi, Spoletské vojvodstvo, Svätá Rímska ríša – † 3. október 1226, kaplnka Porciunkula, Assisi, Umbria, Pápežský štát) bol taliansky diakon, rehoľník a kazateľ. Založil mužský Rád menších bratov, spolu so sv. Klárou z Assisi ženský Rád svätej Kláry, ďalej Tretí rád svätého Františka a Kustódiu Svätej Zeme – františkánsku provinciu, ktorá sa stará o 74 pútnických miest vo Svätej Zemi vrátane Baziliky Božieho hrobu v Jeruzaleme či Baziliky Narodenia Pána v Betleheme.
Za svätého bol vyhlásený 16. júla 1228 v Assisi pápežom Gregorom IX. a jeho sviatok bol stanovený na 4. október, slávi sa ako spomienka. Je patrónom zvierat, obchodníkov, Talianska a životného prostredia. Je jedným z najviac uctievaných svätcov.
Životopis
Mladosť
František sa narodil ako Giovanni Battista Bernardone v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensalska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), krátko nato mu však jeho otec, ktorý sa práve vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, dal meno Francesco („malý Francúz“). Podľa niektorých zdrojov si tak chcel uctiť krajinu, pri obchodovaní s ktorou nadobudol svoje bohatstvo.
František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov.
V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď František po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou.
Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na cisárovi Fridrichovi II. sicílske kráľovstvo. Keď bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia.
Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Prosil Boha o osvietenie a často navštevoval malomocných. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky.
Povolanie
Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula.
Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: »Otče, ktorý si na nebesiach«.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti.
24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša (10,5-14) o vyslaní učeníkov:
„Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. [...] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu...“
František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru.
František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani.
Vznik františkánskej rehole
Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evanjeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:
Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“
Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marky, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu.
V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva).
V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nie je známe.
V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kaplnku Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorá sa stala strediskom nového náboženského hnutia.
V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony.
Smrť
František zomrel večer 3. októbra, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.
Úvod a detstvo
Vrcholný stredovek priniesol veľké spoločenské zmeny. Rozvoj miest, remesiel a obchodu prispel k vzniku novej spoločenskej triedy, ktorá sa trocha nepresne nazýva meštianstvo. Nová spoločenská skupina stále viac zasahovala do verejného života a neostala bez vplyvu ani na Cirkev. Kým predtým ovplyvňovalo cirkevný život takmer výlučne duchovenstvo a mocipáni, vo vrcholnom stredoveku sa o cirkevné problémy a ich riešenie začali zaujímať i širšie ľudové vrstvy. Vznikli tak rozličné reformné hnutia, z ktorých sa viaceré rozišli s Cirkvou, ako napr. bogomili na Balkáne, valdénski v severnom Taliansku, lyonskí chudobní a albigenci (katari) vo Francúzsku. V takejto situácii vzniklo v Cirkvi významné reformné hnutie, ktoré spájalo vernosť evanjeliovým ideálom s vernosťou Cirkvi.
Inšpirátorom tohto hnutia sa stal syn assiského mešťana, známy v dejinách ako svätý František Assiský.
Sv. František Assiský pochádzal zo stredotalianskeho mesta Assisi. Tam sa narodil roku 1181 alebo 1182. Jeho otec sa nazýval Pietro Bernardone a mal prosperujúci obchod s plátnom. Jeho matka sa volala Jana, prezývaná Pika, a aj svojmu synovi, ktorý sa narodil v otcovej neprítomnosti, dala meno Ján. Otec však nazýval svojho prvorodeného Františkom a toto meno mu napokon ostalo. Vtedajšia rečová podoba mena František znamenala doslovne Francúz a prezrádzala otcovu náklonnosť k Francúzsku, s ktorým Pietro Bernardone udržiaval živé obchodné styky. Niektorí životopisci pripisujú Františkovej matke francúzsky pôvod (z Provensálska), čo by ešte ľahšie vysvetlilo chlapcovo meno i jeho mladícku záľubu v juhofrancúzskych rytierskych spevoch. Okrem Františka mali manželia Bernardonovci ešte aspoň jedno dieťa, a to chlapca, ktorý sa volal Angelo.
V detstve získal František základné vzdelanie v miestnej farskej škole. Podučil sa trocha i provensálsku francúzštinu. Otec sa usiloval vychovať zo syna dobrého obchodníka a čiastočne sa mu to darilo. František sa ukazoval ako schopný obchodník. No na rozdiel od otca nevedel odkladať peniaze. Jeho prirodzená dobrosrdečnosť a romantická povaha ho zvádzali k márnotratnej štedrosti, či už dával peniaze žobrákom, alebo ich míňal pri zábavách s rovesníkmi.
Keď mal František 20 rokov (r. 1202), vypukla medzi mestami Perugia a Assisi vojna. František sa s mladíckym nadšením zúčastnil na bojoch. Ale Assisania prehrali a mladý Bernardone sa dostal do zajatia. Po roku ho prepustili ťažko chorého a sklamaného na slobodu. Keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel sveta a života. No túžba po vojenskom hrdinstve ho neopustila, ale viedla ho roku 1204 alebo na jar 1205 na juh do Apúlie.
Avšak František nezašiel ďaleko. Počas zastávky pri meste Spolete mal tajomný sen, v ktorom videl kaštieľ plný zbraní a rytierskych erbov. Pritom počul výzvu, či nechce slúžiť radšej pánovi ako jeho poddanému. František celkom nechápal tieto tajomné slová, ale na každý prípad skoncoval s myšlienkou bojovať hmotnými zbraňami. Vrátil sa do Assisi, kde v opustenom poľnom kostolíku sv. Damiána zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža ukrižovaný Kristus: František, oprav mi kostol! Veď vidíš, že sa celkom rozpadáva!
Mladý Bernardone bral Ježišovu výzvu doslovne a dal sa čistiť a opravovať kostolík, ako vedel. Táto práca sa stala predobrazom jeho neskoršej účasti na obnove Cirkvi. V latinčine a taliančine je totiž pre kostol a Cirkev to isté slovo: ecclesia, la chiesa. Preto Kristova naliehavá prosba sa vzťahovala na Cirkev, hoci v prvej chvíli sa zdalo, že sa týka opusteného kostolíka.
František sa rozišiel s minulosťou v marci alebo v apríli roku 1206. Veľmi sa ho totiž dotýkala bieda chudobných, a preto im veľkodušne rozdával z otcovho majetku. Vtedy sa obchodník Pietro Bernardone rozhodol, že vydedí svojho čudného syna. Ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, v prítomnosti assiského biskupa. František sa odhodlal k radikálnemu gestu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už iba Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl Františka svojím plášťom. Tým nielen zakryl jeho nahotu, ale vzal ho pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu.
Prostriedkom dosiahnuť čo najúplnejšie spojenie s Bohom a zároveň byť jeho užitočným nástrojom v službe iných sa stala Františkovi chudoba. Sám ju úctivo nazýval Pani Chudoba. Dokonalá evanjeliová chudoba ho voviedla do celkom nového sveta. Kým človek, ktorý je pripútaný k hmotnému svetu, hodnotí veci podľa toho, ako sú mu užitočné, František v slobode Božieho dieťaťa zistil, že každá vec má hodnotu sama osebe. Tým objavil bohatstvo stvoreného sveta, úprimne ho obdivoval a tešil sa mu.
Spoločenstvo
Začal kázať v Assisi. Bolo to na jar 1208. Jeho jednoduché, ale oduševnené slová zapôsobili, a to tak, že už po prvých kázňach sa niektorí poslucháči rozhodli pripojiť k nemu. Medzi prvými bol bohatý obchodník Bernardo da Quintavalle, právnik Pietro Cattani a brat Egídius. Keď ich bolo dvanásť, utvorili prvé spoločenstvo Assiských hlásateľov pokánia alebo Menších bratov. Ich útulkom bola chatrč, kde ich František po celý rok pripravoval na povolanie chudobných putujúcich kazateľov. Potom ich poslal na prvú apoštolskú cestu, na ktorej sa zúčastnil aj on.
Po návrate zostavil z evanjeliových textov akési prvé pravidlá nového spoločenstva, ktoré roku 1209 alebo 1210 ústne schválil pápež Inocent III. Tak vznikol nový rád Menších bratov, po latinsky Ordo Fratrum Minorum, skratka OFM. Niekedy v tom čase alebo krátko po tom prijal František diakonské svätenie. Z poníženosti a z úcty ku kňazstvu nechcel byť kňazom, ale ostal diakonom po celý život. Pätnásť rokov, ktoré nasledovali po prvom schválení rehole Menších bratov, bol naplnených starostlivosťou o rozrastajúce sa spoločenstvo a apoštolátom.
Problémy v ráde
Vo svojej reholi musel František neraz zápasiť o zachovanie ideálu obsotútnej chudoby a jednoduchosti, ktorý sa mnohým zdal neudržateľný. Veľkou potechou preňho bol roku 1212 vznik ženskej vetvy rehole (klarisky), v ktorej spoluzakladateľka Klára z Assisi bola vzorom evanjeliovej chudoby nielen pre svoje spoločníčky, ale aj pre mužských členov rádu. František mal pôvodne veľké výhrady proti budovaniu pevných a hmotne zaistených kláštorov, ako aj proti veľkým štúdiám a cirkevným hodnostiam vrátane kňazstva. Všetky tieto veci si v Cirkvi vážil, ale bál sa, že medzi Menšími bratmi oslabia ideál chudoby a poníženej jednoduchosti. A práve tieto ideály potrebovala Cirkev tak na vnútornú obnovu, ako aj na účinný apoštolát. František musel napokon pristúpiť na isté kompromisy, ktorým sa nedalo vyhnúť. Ale ďalšie dejiny rehole potvrdili, že Poverellove obavy boli odôvodnené.
Veľmi účinný sa ukázal Františkov apoštolát, ktorý pozostával z prákladu dôsledne prežívaného evanjelia a z kázania. Obsahom jeho kázania bol Pokoj a dobro (lat. Pax et bonum), čo ohlasoval všetkým spoločenským triedam bez rozdielu. A jeho výzvy na pokánie a duchovnú obnovu sa naozaj stretli s porozumením všetkých od jednoduchých ľudí až po univerzitných profesorov. Túžba získať nesmrteľné duše pre Krista viedla Františka k misijným cestám mimo Talianska. V rokoch 1212-14 sa vydal na apoštolské cesty do Palestíny a do Maroka. No ani jeden z týchto cieľov sa mu nepodarilo dosiahnuť: raz pre morskú búrku, inokedy pre chorobu. Medzitým počet bratov stále rástol, takže v rokoch 1217-19 mohol poslať viacej skupín do rozličných krajín Európy.
Po návrate z Blízkeho východu sa František viac venoval vnútornej disciplíne rehole a vypracovaniu jej definitívnej ústavy. Vedenie rádu pritom zveril svojim vikárom Petrovi Cattanimu a bratovi Eliášovi. Františkom vypracované rehoľné stanovy sa zachovali v dvoch podobách. Prvé, obsiahlejšie (Nepotvrdená regula), sú z roku 1221. Druhé (Potvrdená regula) sú trocha skrátené a stali sa definitívnou konštitúciou Menších bratov. V novembri 1223 ich schválil pápež Honorius III.
Roku 1221 rozšíril František rehoľu Menších bratov o ustanovizeň, ktorá znamenala významnú novotu v Cirkvi. Bol to tzv. Tretí rád, v ktorom sa združovali laickí mužovia a ženy, čo chceli v občianskom živote uskutočňovať Františkove evanjeliové ideály. Zároveň mali účasť na duchovných dobrách Menších bratov. Netreba zdôrazňovať význam Tretieho rádu pre vnútornú obnovu Cirkvi, ktorá tak zasahovala do všetkých vrstiev kresťanskej spoločnosti. Z Tretieho rádu sv. Františka vyšli mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí, medzi ktorými nechýbali ani členovia panovníckych rodín (napr. sv. Ľudovít Francúzsky a sv. Alžbeta Durínska).
Starosti a nedorozumenia, ktoré sú sprievodným javom aj tých najlepších ľudských podujatí, neoslabili Františkove úprimné prežívanie evanjelia a jeho spojenie s Bohom. Svedčia o tom niektoré epizódy z posledných rokov jeho života. Tak vo vianočnej noci 1223 spolu s viacerými priateľmi prežíval zvláštnym spôsobom na vrchu Greccio tajomstvo Kristovho narodenia. Jaskyňa, živé zvieratá a jednoduchí veriaci ľudia vytvárali scénu, ktorá bola veľmi blízka betlehemskej. A táto udalosť sa napokon stala aj základom pekného kresťanského zvyku stavať si cez vianočné sviatky v rodine alebo niekde i na verejných priestranstvách Betlehem.
Okrem tajomstva Kristovho narodenia pútalo Františka už od čias jeho obrátenia tajomstvo Kristovho utrpenia a jeho smrti na kríži. Podobne ako vianočný betlehem vznikla z františkánskej spirituality aj pobožnosť Krížovej cesty. No sám František mal účasť na Kristovom utrpení ešte iným spôsobom. Bolo to v septembri roku 1224 za jeho pôstu pred sviatkom sv. Michala. František sa utiahol do samoty na hore Verna neďaleko Arezza. Tam sa postil, rozjímal a usiloval sa čím užšie spojiť s trpiacim Vykupiteľom. Tu sa mu ráno 14. septembra, na sviatok Povýšenia sv. Kríža, zjavil ukrižovaný Kristus v podobe okrídleného serafína a vtlačil mu do tela znaky svojich rán stigmy. Bol to prvý známy prípad stigiem v dejinách Cirkvi. Krvavé znaky Kristovho utrpenia boli viditeľné na Františkových rukách, nohách a boku tak za jeho života, ako aj po jeho smrti. Keďže boli mnohorako overené a nebolo možné o nich rozumovo pochybovať, Cirkev im čoskoro po Františkovej smrti dala miesto aj v liturgickej úcte.
Zo samoty La Verny sa František vrátil premenený mimoriadnym mystickým zážitkom. No zvláštne milosti ho neušetrili od stále vzrastajúcich telesných bolestí. K utrpeniu stigiem sa pripájali zosilnené bolesti žalúdka, pečene a potupujúca očná choroba, ktorú nezastavili ani drastické zásahy, aké praktizovali vtedajší lekári. Bolo vidieť, že František sa blíži k vrcholu svojej životnej Kalvárie. Napriek tomu sa chcel znova vybrať na apoštolské cesty, ale jeho telesné sily mu to už nedovolili. Preto sa sústredil na povzbudzovanie spolubratov a všetkých ľudí, s ktorými sa mohol nejako dostať do styku. Z tých čias pochádzajú jeho listy Všetkým veriacim a Správcom národov, v ktorých ich povzbudzuje, aby zachovávali Pánove slová, aby podporovali spravodlivosť a aby pestovali úctu k Eucharistii. Už takmer slepý zostavil v Assisi na prelome rokov 1224 a 1225 známu prekrásnu Pieseň brata Slnka, v ktorej dobrorečí Bohu za všetky stvorenia a vyzdvihuje ich užitočnosť a krásu.
V lete 1226 sa František vrátil zo svojej poslednej cesty do Assisi. Bolo vidieť, že je na konci síl. Jeho spolurodáci sa mu usilovali prejaviť čo najväčšiu pozornosť a lásku. Assiský biskup ho ubytoval vo svojom paláci. Tam diktoval František spolubratom svoj Testament. Na konci septembra sa dal preniesť do milovanej Porciunkuly. Tam si dal čítať evanjeliové state o Kristovom utrpení. Bratom venoval ešte posledné napomenutia a požehnania. Napokon so spevom vítal svoju poslednú sestru * telesnú smrť. Zomrel v sobotu 3. októbra večer tak, ako si želel, vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najväčšmi pripodobnil zomierajúcemu Spasiteľovi.
Františka slávnostne pochovali 4. októbra v kostole sv. Juraja v Assisi. Celú noc predtým sa okolo jeho tela zhromažďovali veriaci z jeho rodného mesta a okolia. Rýchlo pribehli i mestské stráže, aby ochránili mŕtveho Poverella a Porciunkulu pred priveľmi horlivými ctiteľmi. Pre nezvyčajne živú úctu, prejavovanú zomretému zakladateľovi Menších bratov, a pre množstvo divov, ktoré sa diali na jeho príhovor, pápež Gregor IX. ho vyhlásil za svätého už dva roky po smrti. O ďalšie dva rody neskôr stála už v Assisi nová bazilika zasvätená sv. Františkovi. Do nej preniesli i jeho telesné pozostatky. Ďalšia nepretržitá úcta assiského Poverella svedčí o tom, že išlo o ozaj mimoriadnu osobnosť. Každý svätý má svojich ctiteľov, ale aj odporcov. No o sv. Františkovi Assiskom sa hovorí, že nikdy nemal a doteraz nemá nepriateľov: nie všetci ho chápu, ale všetci dokonca aj mnohí nekatolíci, ho milujú.
Dianie po smrti
Po smrti sv. Františka Assiského sa rozrástol počet nielen jeho ctiteľov, ale aj nasledovníkov. Mužská vetva rehole Menších bratov, nazývaná podľa zakladateľa františkáni, dosiahla ku koncu 13. storočia už do 40 000 členov. Mnohí z nich pôsobili ako misionári v nekresťanských krajinách, dokonca až v Mongolsku a Číne. Prostredníctvom významného magistra parížskej univerzity Alexandra Halského, ktorý sa stal františkánom, Menší bratia sa uchytili aj v tomto stredisku kresťanskej vedy a po niekoľko generácií hrali na parížskej univerzite dôležitú úlohu. Najznámejšími predstaviteľmi františkánskej teologickej vedy boli sv. Bonaventúra a Ján Duns Scotus. Na rozdiel od dominikánov, ktorí sa opierali o Aristotelovu filozofiu, františkáni vychádzali viac z Platónovej filozofickej náuky, či už priamo alebo cez sv. Augustína.
Veľká rehoľná rodina Menších bratov časom prežívala vnútorné napätia, ktoré sa sústreďovali najmä na otázku zachovávania chudoby. Podľa stupňa tohto zachovávania, čiže observancie, sa v 16. storočí Menší bratia rozdelili na tri autonómne celky. Od menej prísnych konventuálov, ktorých poznáme pod menom minoriti, sa roku 1517 oddelili prísnejší nekonventuáli, čiže observanti, a napokon roku 1528 vznikla ešte prísnejšia vetva kapucínov. Najznámejší a najpočetnejší sú nekonventuáli, známi aj pod menom hnedí františkáni. Popri mužských vetvách sa rozšíril aj druhý, čiže ženský rád sv. Františka, nazývaný podľa zakladateľky klarisky. Keďže klarisky žili uzavretým kláštorným životom, nedosiahli taký počet ako apoštolsky činní Menší bratia. No ostali obdivuhodne verné pôvodným ideálom sv. Františka a svojou duchovnosťou sa stali požehnaním pre celú Cirkev.
Prirodzene, najpočetnejší je Tretí rád sv. Františka, ktorý združuje laických veriacich. V priebehu storočí sa v rámci Tretieho rádu vyvinulo mnoho mužských a najmä ženských rehoľných spoločenstiev, ktoré sa hlásia k duchovnému dedičstvu sv. Františka. U nás boli známe a pekne pôsobili Školské sestry sv. Františka, ktoré majú rehoľné domy aj v Spojených štátoch amerických.
Ako zaujímavosť možno dodať, že životný príklad a ideály sv. Františka našli nasledovníkov aj v anglikánskej cirkvi a medzi škandinávskymi protestantmi, kde vznikli františkánske spoločenstvá podobné katolíckym rehoľným komunitám.
4. októbra.
Sv. František z Assisi, zakladateľ rádu Františkánov
Toho búrlivého času, v ktorom na Východe fanatické vojská mohamedánske krvavým mečom rozširovali nepravú vieru blúznivého kupca arabského, ohrožovať začaly i kresťanský západ, i europejské vojská prepamätné miesta vo Sv. Zemi spät vydobyť sa domáhali, a z druhej strany v samej Európe bludárske sekty sa objavovali a zúrili, i sami pravoverní kresťania nádherne a hriešne žili, poslal dobrotivý Boh ohroženej cirkvi dvoch svätých mužov, ktorí, živou vierou, hlbokou pokorou a evanjelickou chudobou opásaní, horlivými a neodolateľnými slovami i svätým životom svojím mohutný odpor stavali rozširujúcej sa nákaze medzi kresťanmi a založením nových cirkevných rádov obnovili opravdivé kresťanskú tvárnosť zeme: boli to sv. František z Assisi a sv. Dominik.
Slávny kazateľ Bossuet hovoril o blahoslavenej smrti sv. Františka: «To malé dieťatko betlehemské menoval František Majstrom svojím; to pohlo dušou jeho, že ten chudobný Kráľ, keď na svet prišiel, nenašiel iného odevu, ktorý by bol dôstojný býval veľkosti jeho, než odev chudoby. Moja milá chudoba, hovorieval, akokoľvek je nízky podľa mienky ľudu pôvod tvoj, ja si teba musím vysoko vážiť od toho času, čo Majster môj, s tebou sa zasnúbil!
A zaiste, František mal pravdu. Žiaden človek od časov sv. pustovníkov egyptských hlbšie nepochopil a vytrvale neskúsil, než sv. František Serafinský, slová Majstra nebeského: «Blahoslavení sú chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské.» Táto cnosť bola prameňom účinlivej horúcej lásky jeho k Bohu a ku bližným.
Sv. František Serafinský narodil sa roku 1182 v mestečku Assisi, v krajinke Umbrii v Itálii. Otec jeho bol zámožným kupcom, a menoval sa Bernardone; meno matky bolo Pika; pri sv. krste dali synovi svojmu meno Ján. Oba rodičia boli nábožní, ale i veľmi starostliví o obchod svoj a o rozmnoženie majetku svojho. Otec chcel, aby i syn Ján bol kupcom, a dal ho podľa toho povolania vyučovať; i nestaral sa veľmi o pokroky synove v nábožnosti a v cnostiach.
Nadaný mladík osvojil si tak dokonale jazyk francúzsky, ktorý mu bol v obchode prepotrebným, že ho rodičia ináč nemenovali, než malým Francúzom, Franceskom, a podľa toho menuje sa Františkom. Hoci mladý František bol naklonený od mladosti k veselým zábavám viac, než k nábožnosti, prejavoval predsa vždy útlu štedrú láskavosť oproti chudobným a nešťastným, keď ho v mene Božom o podporu prosili.
A predsa stalo sa raz, že zaneprázdnený obchodnými záležitosťami prebehol popri prosiacom bedárovi bez toho, že by mu bol nejakú almužnu udelil. V tom istom okamihu oľutoval neláskavosť svoju, obrátil sa, utekal za žobrákom, obdaroval ho štedre, i vzal si pred seba, že každému spomôže, kto ho v mene Božom o podporu požiada. Od toho dňa, v ktorom tento sľub urobil, žil utiahnutejšie od hlučného sveta a nábožná myseľ jeho prerážala jako slnečné lúče cez mrákavu.
V dvanástom roku jeho dopustil Boh ťažkú a trvanlivú nemoc na Františka, i privinul ho užšie k Sebe; lebo v nej poznal mladík márnosť tohoto sveta. Keď povstal z nemoci, obliekol si nádherné rúcho, ktorým rodičia sa mu zavďačiť chceli, i vysadol na koňa, aby na zdravom vonkovskom povetrí okrial. Za mestom zastavil Františka prosiaci bedár, ktorý bol driev bohatým zemanom a mnohým nešťastím do veľkej biedy upadol.
Pohľad na hladného a roztrhaného zemana dojal tak útle srdce mladíkovo, že mu nádherné rúcho svoje a mnoho peňazí daroval a handrami jeho sa odial. V nasledujúcej noci videl vo sne nádherný palác, a v ňom mnoho zbrane, poznamenanej sv. Krížom, i zdalo sa mu, že počuje hlas: «Iď, Františku, a oprav dom Môj, ktorý, jako vidíš, rúca sa.» Týmto videním upozornil ho milostivý Boh, že má pod zástavou sv. Kríža s budúcimi bratmi svojimi proti nepriateľom sv. cirkve bojovať.
Od tohto času stránil sa mladík sveta, mŕtvil telo svoje, potlačoval a premáhal samolásku svoju a smyselnosť, i modlieval sa dlho v skrytosti. Častejšie vychádzal z mesta ku porúchanému kostolu sv. Damiana, ktorý v poli stál, i modlieval sa tam skrúšene. Na takejto púti postretol prašivého žobráka, nad ktorého ohyzdnosťou sa zhrozil; no premohol sa, priblížil sa k prašivému, objal, pobozkal ho a dal mu štedrú almužnu. Týmto činom dokázal, že možno mu bolo rýchle pokračovať v kresťanskej dokonalosti.
Najobľúbenejším miestečkom bol mu kostol sv. Damiana; v ňom často rozjímal o utrpení Pána nášho Ježiša Krista, a o budúcom živote svojom, ktorý chcel dľa príkladu Spasiteľa usporiadať. Porúchaný kostol ležal mu veľmi na srdci. Vzal doma hŕbu súkna, o ktorom myslel, že mu jako podiel za prácu v obchode právom prislúcha, predal súkno vo Foli (Foligni), žobral almužnu v okolí mesta Assissi a peniaze zaniesol kňazovi u sv. Damiana aby kostol mohol byť opravený.
Kňaz privítal podivného mladíka úctivo, dovolil na prosbu jeho, že môže pri kostole sv. Damiana bývať, ale peniaze nechcel prijať. Mladík zarmútil sa, hodil peniaze oknom do kostola a utiahol sa do horskej jaskyne v ktorej za mnoho dní na modlitbách, v prísnom pôste a trýznením tela svojho strávil. Medzitým našiel kňaz v chráme svätého Damiana pohodené peniaze, i dal opraviť schátralý chrám Boží.
V chatrnom odeve, pôstom celý umorený vrátil sa František z hôr do mestečka Assisi. Keď ho mešťania uzreli, mysleli, že je pomätený na mysli; uličníci hádzali do neho skalami a blatom, a celé mestečko bolo na nohách. Keď to počul otec Bernárdone, zahanbil sa, ubil verejne zbožného mládenca, tiahol ho domov a uväznil ho. Svätý mládenec zveleboval Boha, že mu dal nevinne trpeť.
Márne namáhal sa prísny otec, aby syna naklonil ku konaniu prác obchodníckych; František nechcel sa dať sklátiť v úmysle svojom, on chcel za príkladom Spasiteľovým v chudobe Bohu a blížnym svojím štedrou podporou slúžiť. Keď to videl otec, považoval to za trestu hodnú márnotratnosť, žiadal od syna, aby sa pred biskupom dedictva zriekol. A František rád to urobil.
U biskupa v Assisi podpísal i listinu, ktorou zriekol sa dedictva po rodičoch, vyzliekol vrchný odev, vyzul obuv svoju, položil k nohám otcovi svojmu a riekol ponížene a pokorne: «Až posiaľ menoval som teba otcom na zemi; od dnešného dňa môžem len Bohu to meno dávať, a preto i s väčšou slobodou budem sa modlievať: Otče náš, ktorý si na nebesiach! U Neho uložené je dedictvo moje.»
Dojatý a ku slzám pohnutý biskup objal svätého mládenca a odial ho chudobným plášťom, na ktorý poznačil si František vápnom kríž. To stalo sa roku 1206, keď mal sv. František 24 rokov. S radostným srdcom opustil rodné mestečko, a odišiel do hory na pusté miesto, aby nemýlený mohol Bohu slúžiť. Zbojníci napadli svätého mládenca, a keď pri ňom žiadne peniaze nenašli, ubili ho nemilosrdne a hodili ho do jamy.
Sv. František radoval sa, že nevinne trpel pre chudobu svoju, prespevoval žalmy, zanechal horu a odišiel do Gubia, kde mu príbuzny priaznivec pustovnícke rúcho zhotoviť dal. I ubytoval sa pri kostolíku, ktorý chrámom «Panny Márie anjelskej» sa menoval, neďaleko mestečka Assisi v hore a na majetku kláštora benediktinského sa nachádzal. Ku tomuto kostolíku putovali prv početní veriaci; teraz bol opustený a porúcaný.
Za dva roky zbieral v okolí almužny, aby tento kostol opraviť mohol; obsluhoval nemocných, opustených, prašivých a inými nákazlivými nemocami obťažených, umýval pútnikom nohy, postil sa prísno, čítaval sv. Písmo a modlil sa neprestajne.
Podporovaný milodarmi zbožných kresťanov, opravil a okrášlil kostol, úcte Panny Márie a anjelom posvätený, ktorý on Porciunkulou nazval, to je dedictvom alebo i bránkou; lebo v tomto kostole účastným stal sa zázračných milostí, a počiatok vzal i spasonosný rád, ktorý založil.
V tomto kostole bol sv. František hlboko dojatý slovami sv. Evanjelia, ktoré kňaz pri sv. omši čítal: «Nemajte zlata ani striebra, ani peňazí v opaskoch svojich, ani kapsy na ceste, ani dve vrchné rúcha, ani obuvi, ani palice: veď hoden je zaiste robotník odmeny (mzdy) svojej (Mat. 10; 9, 10)». Osvietený milosťou Božou, zvolal radostne: «To je práve, čo hľadám a po čom celé srdce moje túži!» I upotrebil toto napomenutie Spasiteľa, ktoré platilo apoštolom, úplne v živote svojom.
«Chudobný chcem žiť, jako Ježiš chudobný sa narodil a nahý na kríži zomrel», hovoril sebe, i rozdal peniaze, ktoré mal pri sebe, chudobným, odložil obuv, opasok a palicu, i odial sa rúchom, jaké v tom kraji najchudobnejší ľudia nosievali a opásal sa povrazom. I začal ohlasovať ľudu dedinskému pokánie s takou silou, že jeho slová hlboko zasahovali do sŕdc poslucháčov. Reči jeho boli jednoduché a krátke, ale plné moci Ducha svätého.
Kázeň svoju začínal vždy slovami: «Pán buď s vami, a daj vám pokoja Svojho!» A potom prednášal učenie Ježiša Krista jednoducho a zrozumiteľne, že vynútil poslucháčom slzy pokánia. Svätý život jeho a blahonosný účinok kázní jeho pritiahli k nemu početných učeníkov, ktorí pod správou jeho po kresťanskej dokonalosti zatúžili.
Roku 1209 shromaždil učeníkov svojich, napomínal ich, aby opovrhli svetom, seba zapierali a chudobu si obľúbili. Keď ich vyučil, odial ich chudobným rúchom, ktoré si opásali povrazom, i vyslal ich do okolia, aby pokánie ohlasovali. Mnohí ľudia poslúchali pozorne kázne ich, ale mnohým bol podivný odev ich a mimoriadne prísny život prehnaným. Častoráz nebolo im popriate nocľahu, i museli nocovať pod prístreším chrámov.
Neraz potupoval ich ľud a uličníci hádzali do nich skalami a blatom. Ale pomaly zmizli predsudky, ľud veriaci začal ich usilovne počúvať a konečne i ctiť. To bol počiatok rádu sv. Františka. Biskup z Assisi, s ktorým sv. František často sa radieval, jako by mal rád svoj zriadiť, ponúkal mu statky ku udržaniu učeníkov jeho.
Sv. František neprijal dar jeho, ale riekol úctivé: «Keby sme mali majetok, potrebovali by sme zbroj, aby sme sa mohli brániť proti zlodejom, právnikov proti úžerníkom, paholkov a slúžky, ktorí by obrábali pozemky naše. Nuž povážte si, najdôstojnejší pane, ako neprospešné by to bolo obcovanie s ľudmi, ktorí vzďaľujú sa ducha rádu nášho.» On chcel založiť rád svoj na základe evanjelickej chudoby.
Dlho modlil sa a rozjímal sv. František, kým napísal pravidlá života pre učeníkov svojich, a základ tých jednoduchých pravidiel tvorilo sväté Evanjelium. Bratia mali zachovávať príkazy a rady, vo sv. Evanjeliách obsažené, v poslušnosti a v chudobe žiť, a pokánie hlásať. Svätý František išiel do Ríma ku sv. otcovi Innocentovi III., aby vyprosil potvrdenie pravidiel rádu svojho.
Pápežovi zdali sa pravidlá veľmi prísnymi i nemohol sa dohodnúť so svätým Františkom ohľadom úplnej bezmajetnosti rádu. Ale kardinál Kolona zastával pravidlá: «František zamýšľa život svoj dľa Evanjeliuma riadiť: keď nepotvrdíme pravidlá jeho, ako prísné a posiaľ neslýchané, prehrešíme sa proti Evanjeliumu Kristovmu. Keď kto hovorí, že tento spôsob života je nový, nerozumný, lebo nemožný, ten zdá sa Kristovi rúhať.»
V noci mal sv. Otec videnie, v ktorom zjavil sa mu sv. František, jako plecami svojimi podopiera hlavný chrám na Lateráne. Innocent III. potvrdil pravidlá rádu a posvätil pokorného sluhu Božieho za diakona, i dovolil učeníkom Františkovým, aby kdekoľvek slovo Božie zvestovali a pokánie hlásali.
A sv. František ubytoval sa s učeníkmi svojimi v opustenej chyžke vedľa kostola Panny Márie, neďaleko mestečka Assisi a žil tu s nimi v najväčšej chudobe, zapieraní seba a na ustavičných modlitbách. I vysielal bratov do okolia, aby kázali ľudu. I živili sa almužnou a pracovali ťažko, aby potlačovali zmyselnosť svoju a každodenné potreby si zaopatrili. A sv. František hovorieval im každodenne o kráľovstve Božom, o zapieraní seba a o pokornej chudobe.
Často napomínal ich: «Nebojte sa, že pred očami sveta opovrhovaní bývame; ohlasujte pokánie v v prostote srdca svojho a dôverujte v Tom, ktorý premohol svet pokorou Svojou; On bude hovoriť z vás skrze Ducha Svojho. Neutrácajte kráľovstvo nebeské pre časné, pomíňajúce statky a chráňte sa tých odsudzovať a tými opovrhovať, ktorí ináč zmýšľajú, než vy; Boh je Pánom ich, jako i vašim a môže ich iným spôsobom ku spaseniu viesť.»
Tak poučoval sv. František bratov svojich a čo iným radil, sám prísno plnil. Spával na holej zemi, skala slúžila mu za podušku. Požíval suchý chlieb, zeleniny, korienky, ovocie a vodu; postieval sa dlho osemráz do roka, i obsluhoval ako najpokornejší sluha všetkých bratov. I pridrúžili sa k nemu početní noví učeníci a to i slávni učenci a bohatí zemania; medzi nimi vynikal Pacifikus. Bol to slávný básnik (spevec), ktorého cisár Fridrich II. menoval «kráľom veršov».
Počul raz kázať sv. Franiška. I zdalo sa mu, že vidí dva skvejúce sa meče, ktoré od hlavy po päty a krížom od jednej k druhej ruke sv. Františka dosahovali. I zriekol sa slávy básnickej a vstúpil medzi pokorných bratov rádu. Benediktíni, ktorým kostol Porciunkula patril, darovali ho sv. Františkovi, čo mu veľkú radosť spôsobilo. I opravil kostol a vystavil pri ňom prvý kláštor svoj, v ktorom umiestil početných bratov svojich.
Z kláštora svojho u Porciunkuly vychádzal sv. František do okolia a do miest italských i ohlasoval slovo Božie, a najmä pokánie. Kamkoľvek prišiel, vítali ho veriaci slávnostne. Zvony zvučaly, kňazi a veriaci vychádzali mu v ústrety a hrnuli sa k nemu, aby sa aspoň rúcha jeho mohli dotknúť.
Zahanbený hovoril pokorný sluha Boží: «Máte vedeť, že túto oslavu vzťahujem na Pána Boha, lebo jedine Jemu patrí; no, mňa ona snižuje vždy hlbšie ku nízkosti mojej, keď mňa upamätúva, že som najväčším hriešnikom.»
Učeník pýtal sa ho raz, prečo menuje seba najväčším hriešnikom? Sv. František odpovedal: «Keby najväčší zločinec spomedzi ľudí bol obdržal od milosrdenstva Božieho toľké a také veľké milosti, ako som ja obdržal, nuž by bol Bohu povďačnejším, než ja nehodný; lebo keby som bol býval sebe samému ponechaný a keby ma nebol nekonečne dobrotivý Boh milostive od hriechu odťahoval, bol by som viac zločinov spáchal, než všetci hriešnici na zemi.»
Ako divotvorne pôsobili modlitby jeho a kázne, toho dôkazom sú premnohé obdivovania hodné pády. Keď prišiel raz s niekoľkými bratmi do mesta Spalata, rúhal sa rádu jeden bohatý skupáň. Sv. František naložil bratom svojim, aby sa pomodlili za ruhača trirazy modlitbu Pána a Pozdravenie anjelské. A hľa, zatvrdelý hriešnik obrátil sa a činil skrúšené pokánie.
Keď sv. František prišiel raz do Ríma, vyzval ho sv. Otec, aby v chráme pred nim kázal. Pokorný sluha Boží chystal sa usilovne vzdor obyčaje svojej ku kázni a vypracoval si ju náležíte. Vystúpil na kazateľnu, povedal úvod a spomenul predmet, o ktorom chce hovoriť. Zrazu onemel a všetko, čo usilovne naštudoval, vypadlo mu z pamäti. Zadivený pápež posmeľoval zmäteného kazateľa, ale nič nemohlo mu na pamäť napadnúť.
I vyznal pred čakajúcim zástupom, že bol pyšným a že sa spoliehal veľmi na prípravu svoju. I pokľakol, prosil skrúšene o milosť Ducha svätého. Povstal a kázal tak horlivé o pokáni, že celý zástup stál pred nim ohromený a keď sv. František vychádzal z chrámu, bozkali kajúcnici šľapaje jeho.
Akou horlivosťou bol oduševnený sv. František o duševné spasenie bližných, poznať z toho, že nielen sám slovo Božie po celej krajine kázaval a bratov svojich do cudzích zemí pokánie hlásať vysielal, ale I sám vybral sa na cestu apoštolskú do Sýrie, aby Mohamedánom sv. Evanjelium ohlasoval.
Na mori strhla sa búrka a hodila loď, na ktorej sa plavil, ku brehu Dalmácie, kde sa ztroskotala. A sv. František navrátiť sa nútený bol nazpät do Itálie. Roku 1214 cestoval do Španielska, a ztade chcel sa preplaviť do krajiny africkej Maroka. A keď vo Španielsku nebezpečne onemocnel, vyslal ta len piatich bratov, ktorí medzi divokými Mohamedánmi mučenícku smrť podstúpili.
Roku 1219 shromaždil sv. František bratov svojich do kláštora Porciunkuly, ktorí už po celej Itálii a v cudzích zemiach v kláštoroch žili, aby ich povzbudil ku svedomitému plneniu pravidiel rádu. I zhromaždilo sa do prvotného kláštora 5000 bratov. Tak vzrástol úžasne rýchlo rád sv. Františka.
Keď kardinál Hugolin, ktorý neskôr stal sa pápežom pod menom Gregora IX., tento ohromný zástup mužov uzrel, ktorí tíško a poslušne o spasonosných veciach sa radili alebo vo vrúcnych modlitbách na zemi kľačali, zvolal so slzami v očiach: «Opravdive, tu sú stánky Božie! Oj, jako pochodíme niekdy my, ktorí vo veľkom dostatku a v nádhere žijeme?!»
V tomto zhromáždení vymenoval sv. František brata Eliáša za námestníka svojho a za najvyššieho dozorcu rádu, i vybral sa ohlasovať sv. Evanjelium medzi Mohamedánov do Afriky. S vojskami križiackymi dostal sa sv. František do mesta Damietty, i vybral sa počas bitky do leženia sultánovho, aby mu sv. Evanjelium ohlasoval. Mohamedánska stráž zastavila sluhu Božieho a on riekol smelo: «Ja som kresťan, zaveďte ma k panovníkovi svojmu.»
Sultán (cisár) Meledin pýtal sa svätého, kto vyslal ho k nemu. A sv. František riekol mu neohroženo: «Najvyšší Boh poslal mňa, aby som tebe a ľudu tvojmu pravú vieru ohlasoval a cestu do neba ukázal.» Sultán Meledin zadivil sa nad smelosťou podivného cudzinca, obľúbil si ho a vyzval ho, aby v zemi jeho ostal.
Sv. František riekol: «Rád ostanem medzi vami, keď chceš ty a ľud tvoj slovo Božie slyšať a sa obrátiť. Aby si neodkladal odriecť sa zákona Mohamedovho a zákon Ježiša Krista prijať, rozkáž sluhom svojim, nech zapália veľkú vatru a ja pôjdem do toho ohňa so žretcami (kňazmi) tvojimi, aby si sa mohol presvedčiť, ktoré náboženstvo je pravé.»
Meledin usmial sa a riekol: «Pochybujem, že by sa našiel medzi kňazmi mohamedánskymi, ktorý by chcel skúšku podujať. I bojím sa, že by poddaní moji sa zbúrili a mňa trónu pozbavili.» A sultán cítil takú veľkú úctu oproti sv. Františkovi, že mu veľký poklad ponúkal. Pokorný sluha Boží poďakoval sa za skvelý dar a neprijal ho.
Zadivený Meledin cítil ešte väčšiu úctu oproti sv. Františkovi, ponúkol mu silnú stráž, ktorá mala ho zpät odprevádzať do Damietty ku vojsku kresťanskému, a prepustil ho týmito dojímavými slovy: «Modli sa za mňa, otče, aby Boh poprial mne poznať pravé náboženstvo, i dal mi milosť Svoju, žeby som Ho smele vyznávať mohol.»
Niektorí súvekí spisovatelia hovoria, že sultán Meledin od toho dňa ľudskejšie zachádzal s kresťanmi na Východe, ba že dal sa pred smrťou i pokrstiť.
Po návrate z Egyptu povolal sv. František bratov svojich do Porciunkuly ku spoločnej porade; lebo za neprítomnosti jeho začali mnohí bratia pod vrchnou správou Eliáša pravidlá rádu prestupovať a nevážili si náležíte pokornú chudobu. I predostrel shromaždeným bratom nové, stručné, ale jasné pravidlá, ktoré pápež Honorius III. roku 1223 bullou svojou potvrdil.
Keď niektorí zo shromaždených bratov navrhovali, aby rád prosil u pápeža za výsadu, dľa ktorej by bratia bez privolenia biskupov všade smeli slovo Božie hlásať, riekol sv. František: «Oj, bratia moji, neznáte vôľu Božiu! Boh žiada, aby sme si predovšetkým naklonili predstavených pokorou a úctou svojou; a len potom získame si kázňami svojimi a dobrými príkladmi tých, ktorí sú im poddaní.
Keď niektorí zo shromaždených bratov navrhovali, aby rád prosil u pápeža za výsadu, dľa ktorej by bratia bez privolenia biskupov všade smeli slovo Božie hlásať, riekol sv. František: «Oj, bratia moji, neznáte vôľu Božiu! Boh žiada, aby sme si predovšetkým naklonili predstavených pokorou a úctou svojou; a len potom získame si kázňami svojimi a dobrými príkladmi tých, ktorí sú im poddaní.)
I nariadil, aby budúcne dvakrát cez rok vydržiavali sa zuuhromaždenia všeobecné rádu v Porciunkule. V týchto shromaždeniach obživoval ducha rádu, poučoval bratov, jako majú spasenie svoje vyhľadávať, jako majú hriešnikov ku pokániu viesť, jako majú byť pokorní a poslušní oproti predstaveným svojim. Bezohľadne horlil proti nádhere, ktorú ani v chrámoch kláštorských netrpel.
Keď raz u istého kardinála obedovať bol nútený, vyžobral si driev chlieb svoj a pri stole kardinálovom nepožil nič okrem tohoto chleba, ktorý menoval chlebom požehnania, lebo mu ho chudoba poskytla. Ačkoľvek bol najvyšším správcom rádu svojho, poslúchal všetkých bratov jako by bol najmenším z nich; ba žiadal si, aby niektorý z bratov vždy rozkazoval jemu, čo má robiť. Bol on Serafín v tele ľudskom, i udusoval každý i ten najmenší hriech v sebe.
Raz zaklopal na dvere izbičky (celly) brata Bernarda z Kvintavalle, ktorý pohrúžený bol do rozjímania o pravdách Božích. Bernard neohlásil sa a sv. František hneď zbadal, že sa dopustil nedokonalosti, keď on, nepatrný tvor, vytrhoval brata z rozmluvy s Pánom Bohom. I prosil Bernarda, aby nohu svoju na krk jeho položil a s ním jako s pyšným a biednym červíkom zemským zachádzal.
Keď r. 1221 v deň posvätenia chrámu Porciunkuly pred oltárom sa modlil, zjavil sa mu Spasiteľ a riekol: «Františku, žiadaj si, čo chceš pre spasenie ľudí.» A pokorný sluha Boží riekol: «Prajem si plnomocné odpustky pre všetkých ľudí, ktorí do tohoto chrámu vstúpia a z hriechov sa vyspovedajú.» A Spasiteľ riekol: «Iď k námestníkovi Môjmu a žiadaj si tie odpustky.» Svätý František išiel do Ríma a obdržal od pápeža Honoria III. tie odpustky.
A v tejto Božej prírode rozjímal sv. František o umučení Pána, postieval sa prísno a modlil skrúšeno. Keď na úsvite prilietali ku chyžke ptáci a na blízkych haluzách prespevovali, vytrhovali sv. Františka z modlitby a rozjímania. I prežehnával ich a hovorieval: «Už odídite.» A ptáci odleteli a nevytrhovali svätého z nábožnosti. Takú vládu poprial Boh služobníkovi Svojmu nad prírodou, jakou len Adam v raji pred pádom svojím nad všetkým tvorstvom vládol.
Keď roku 1224 svätý František počas sviatku povýšenia sv. Kríža zdržoval sa na Alverne, aby na duši okrial a k novým prácam sa posilnil, boly mu divotvorným spôsobom na tele vtisnuté rany ukrižovaného Spasiteľa, ktoré až do blahoslavenej smrti svojej nosieval.
Sv. Bonaventura opisuje tento zázrak milosti Božej týmito slovy: «Keď svätý zakladateľ František na vrchu Alverne v modlitbe bol pohrúžený, zdalo sa mu, že vidí Serafína, ktorý ozdobený šiestimi skvelými krydlami a ožiarený ohňom ku nemu sa spustil. Medzi krídlami uzrel jasne obraz ukrižovaného Spasiteľa, jako rozpína ruky Svoje a nohy na kríži.
Spolu objavily sa zrejmé znaky na dlaňách jeho a na zovňajšku nôh, jakoby boly (ruky a nohy) klincami prebodnuté, a na ľavom boku mal červenú ranu, jako keby mu bol bok kopijou prebodnutý. Táto rana krvácala tak veľmi, že spodné rúcho jeho celé bolo krvou zaliate.»
Pokorný sluha Boží ukrýval týchto 5 rán pred zrakami ľudskými, ale mnohí z bratov vedeli o nich; po blahoslavenej smrti jeho potvrdené boly úradne pápežom, biskupami a hodnovernými svedkami a na pamiatku tohoto zázraku ustanovil sv. Otec zvláštny sviatok v katolíckej cirkvi.
Sv. František vrátil sa celý plápolajúci ohňom lásky božskej s vrchu Alverna do prvého kláštoru svojho Porciunkuly a ostatné dni života svojho trávil rozjímaním o boľastnom umučení Pána nášho Ježiša Krista. Ťažká nemoc sužovala trpezlivého a pokorného svätého; telo jeho bola iba kosť a koža. Následkom častého plaču ztratil zrak. Celkom odcudzený svetu, prosil bratov, aby ho do kostola Porciunkuly zaniesli.
Požehnal bratov, složil na kríž ruky svoje a dal si prečitovať umučenie Pána. I modlil sa potom tichým hlasom žalm 141: «Hlasom svojím k Pánovi volám: hlasom svojím k Pánovi pokorne sa modlím.» A pri slovách žalmu: «Vyveď zo žaláru dušu moju, aby som oslavoval meno Tvoje. Na mňa čakajú spravodliví, až mi dobrodenie toľké učiníš» — odletel tento Serafín z biednej zeme ku Pánovi svojmu do nebies, s ktorým už dávno tu na hriešnej zemi spojený bol.
O štyridsať rokov neskôr mal rád jeho «menších bratov» vo svete už 1800 kláštorov. Behom storočí zapomnelo sa miesto, na ktorom bolo telo svätého pochované a len roku 1818 bol otvorený hrob jeho pod hlavným oltárom chrámu v Assisi, z ktorého vychádzala ľúbezná vôňa. I bola vystavená pre ostatky sv. Františka kaplnka, nad ktorou mramorový pomník sa vypína.
Keď roku 1819 pri ostatkoch svätého mníška Maria Ludovika z kláštora svätého Dominika na prímluvu svätého Františka nenadale bez všetkej lekárskej pomoci bola uzdravená z ťažkej nemoci a podobným zázračným spôsobom i mešťan Jozef Natalini dosiahol zdravia, potvrdil roku 1822 pápež Pius VII., že nájdené ostatky náležia svätému Františkovi. Ten istý svätý Otec poslal časť ostatkov svätého cisárovi a kráľovi nášmu Františkovi I.
Sv. František vyobrazuje sa v rúchu rádu svojho, jako kľačí s rozpiatymi rukami pred Serafínom, držiacim umučeného Pána, z ktorého rán padajú svetlé lúče na ruky jeho, nohy a bok, poznačené jazvami; alebo vyobrazuje sa stojaci s pozdviženou pravicou, a ľavou tiskne k srdcu znamenie sv. Kríža.
Celý život sv. Františka, ktorý len 45 rokov trval, všetky slová jeho prezradzujú útlé, prosté, dieťacie srdce, plápolajúce najhorúcejším plameňom lásky k Bohu a bližným.
Jaknáhle dotkly sa zbožného srdca jeho slová sv. Evanjelia o chudobe znejúce, odieva sa chudobne, žije chudobne jako niekdy Majster nebeský jeho, Ježiš Kristus, premáha v sebe slabosť ľudskú a na miesto, aby sa zaoberal výnosným obchodom, «začína celkom nový spôsob obchodu», jako hovorí o ňom slávný Bossuet, «obchodu najkrásnejšieho, jakého (ani viac) pomysleť nemožno».
Vysoko vznáša zástavu svoju evanjelickej chudoby a ustavične behá po všetkých mestách, mestečkách a dedinách i vyvoláva: «Ó vy, ktorí si prajete tú jedinú perlu evanjelickú získať, poďte, spojíme sa spolu: predajte všetky statky svoje, rozdajte všetko chudobným. Poďte so mnou a budete oslobodení od všetkých pozemských starostí. Poďte, budeme činiť pokánie, budeme chváliť Boha svojho a Jemu v prostote srdca a v chudobe slúžiť!»
A tento, prostý dľa mienky sveta muž, ale i najmúdrejší človek dľa múdrosti Božej, učil pravdy, ktoré každému človekovi ku spasiteľnému poučeniu slúžiť môžu. Zomierajúc hovoril bratom svojim: «Bratia moji, nikdy nebudete chudobnými — i nebude vám chudoba na ťarchu, keď vždy budete mysleť na to, že je Boh Otcom vašim, Ježiš Kristus bratom vašim a Duch svätý vodcom duše vašej.»
Preto prečasto vyvolával: «Bože môj! Láska moja, všetko moje!» Ačkoľvek dľa pokory svojej neprijal dôstojnosť kňazskú, predsa vysoko ctil si kňažstvo, jako snáď žiadon človek. I hovorieval: «Keby ma postretol kňaz a svätý z raja, poľúbil by som najprv ruku kňazovi, a len potom vzdal by som úctu svoju tomu svätému.»
Ohľadom poslušnosti hovorieval: «Opravdivý mních je jako mrtvý bojovník, ktorého možno obracať dľa vôle. Kto chce vstúpiť do kláštora s pokojom, musí vstupovať do neho bránou chudoby.»
O ničomnosti ľudskej hovorieval: «Žiadon človek nemá príčiny, aby sa chvastal a zveličoval, poneváč jako hriešnik nič inšieho nemôže činiť, než postiť sa a plakať, modliť sa a Bohu svojmu verným ostávať. Niet na zemi človeka, ktorý by nemusel predstúpiť pred tvár Pánovu.» V tomto smysle a duchu napísal sv. František premnohé spisy.
A piesne jeho patria medzi najkrásnejšie kvety kresťanského básnictva. Spisy jeho vyšly tlačou roku 1623 v Antverpách vo troch sväzkoch. I stavanie jasličiek betlehemských a stromku vianočného pochádza od sv. Františka.
Modlitba.
O Bože, ktorý si zásluhami sv. Františka nás rodinou Svojou nového rádu obohatil, popraj nám dľa príkladu jeho tým, čo je pozemského, opovrhovať, a za to z účastenstva darov nebeských sa radovať. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Narodil sa koncom roku 1182 ako jedno zo siedmich detí, zámožného mužovi francúzskeho pôvodu. Aj napriek tomu, že bol pokrstený ako Giovanni di Pietro, otec ho začal nazývať Francesco (malý Francúz). Dospievajúci Francesco žil životom, ako bolo zvykom v bohatých rodinách, miloval zábavu, povrchnosť, noblesu a luxus.
Keď raz predával luxusné látky na trhu, prišiel k nemu žobrák a poprosil ho o almužnu. Neskôr sa František za ním rozbehol a dal mu všetko čo mal pri sebe, vrátane peňazí za predané látky, ktoré patrili otcovi. Keď sa vrátil domov, ocitol sa v centre otcovho hnevu. V roku 1202 sa pridal k vojenskému ťaženiu proti Perugi a dostal sa na rok do zajatia v mestečku Collestrada, kde vážne ochorel a začal prehodnocovať svoj život. Otec ho zo zajatia vykúpil, ale Francesco prechádzal hlbokou krízou, nakoľko jeho snom bolo stať sa známym rytierom. Miesto toho utrpel porážku, zajatie a zdravotne oslabil. Konverzia sv. Františka bola postupná.
Keď sa vrátil do Assisi v roku 1203, snažil sa naviazať na rovnaký bezstarostný život ako predtým. V roku 1205 začal mať videnia, ktoré nakoniec prinútili ho vrátiť sa z vojenskej výpravy proti Sicílii. Priatelia si začali všímať, že sa začal strániť a začal žiť utiahnutejším životom. Osobitne začal vyhľadávať chudobu. Keď sa ho priatelia pýtali, či sa ide ženiť, povedal, « áno, za najkrajšiu nevestu na svete – slečnu chudobu. » Na púti do Ríma sa pri Bazilike sv. Petra dostal do spoločenstva žobrákov a rozdal všetok majetok, ktorý mal. Pri mestečku Assisi v rozpadnutej kaplnke San Damiano mal videnie Krista z ikony Ukrižovaného Krista a trikrát počul vetu : „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ Následne sa pustil do opravy dvoch kostolov a jednej kaplnky Anjelskej Panny Márie (Porciunkula), ktorá sa stala centrom Františkánskeho rádu. Druhá kaplnka, ktorú sv. František opravil, bola San Damiano a právu to sv. Klára založila rehoľný rád klarisiek.. Výdavky na opravu kostolov bral z otcovho majetku, ktorý ho následne zažaloval na súde. František sa pred biskupov zdal otcovho dedičstva, vyzliekol sa z jeho šiat a stal sa pustovníkom.
V roku 1219 sa František bosý vybral do Egypta za sultánom, aby ukončil križiacke výpravy. Po návrate bol Františkánsky rád uznaný pápežom. František zinscenoval prvé živé jasličky, čo sa traduje do dnešných dní. V roku 1224 na sviatok Povýšenia Kríža, ma zjavenie anjela Seráfína, počas ktorého mu boli udelené stigmy na rukách a nohách a práve František sa stal prvým svätým, pri ktorom to Cirkev zaznamenáva. V kaplnke Porciunkula v roku 3.10.1226 sv. František zomrel a je zachované, že na smrteľnej posteli sa so spolubratmi modlil žalm 142.
Pápež Gregor IX svätorečil Františka 16. Júla 1228 a spolu so sv. Katarínou Sienskou sú svätými patrónmi Talianska. Sv. Ján Pavol II. ho vyhlásil za patróna ochrany životného prostredia. Zároveň je aj patrónom zvierat.
Telesné pozostatky boli objavené až v roku 1818. Osobitná komisia zriadená pápežom Pavlom VI., potvrdila ich pravosť.
Svätý otec František nosí meno práve na znak úcty k sv. Františkovi z Assisi.
František z Assisi (film)
Natočené filmy: Svätý František z Asissi -1944.
František,chudáčik boží -1950
František z Asissi -1961
František z Asissi -1966
Brat Slnko,sestra Luna -1972
Francesco -2002
František z Asissi -2014
Dva roky po prepustení Františka z Assisi sa Dolores Hartová, 24-ročná herečka, ktorá vo filme hrá sv. Kláru, stala rímskokatolíckou mníškou v benediktínskom opátstve Regina Laudis v Betleheme v štáte Connecticut.
Francis Bernardone ( Bradford Dillman ) je synom bohatého obchodníka s látkami v Assisi . Pripojí sa k vojenskej výprave, no dezertuje, keď to prikáže vnútorný hlas. Vzdáva sa všetkých svojich svetských dobier, aby sa zasvätil Bohu. Clare ( Dolores Hart ) je mladá aristokratka, ktorá je podľa filmu natoľko zaujatá svätým Františkom, že opustí rodinu a stane sa mníškou. Do tejto doby (1212 n. l.) má svätý František dobrú povesť pre svoje sľuby chudoby. Film pokračuje zaznamenaním zázrakov (ako napríklad objavenie sa stigiem na Františkových rukách a nohách) a iných aspektov jeho života až po smrť 3. októbra 1226 vrátane. Pohreb patril mužovi, ktorého miloval človek aj zviera, a skončil sa pri prelete vtákov, ktoré miloval.
A. H. Weiler z The New York Times napísal, že „ako film závislý od dramatického konfliktu a vzrušujúcich incidentov, ktoré boli určite synonymom pre objavenie sa takého vysokého muža v takých búrlivých časoch, je taký pokojný a statický ako starodávne tapisérie, ochabnuté. na hradných múroch... Samozrejme, sú tu trenice, ale sú to jemné záležitosti, ktoré nie sú obzvlášť pamätné.“
Filmy
Francesco (1989)
Taliansko / Západné Nemecko, Životopisný / Dráma
Réžia: Liliana Cavani
Hrajú: Mickey Rourke, Helena Bonham Carter
Brat Slnko, sestra Luna (1972)
Taliansko / Veľká Británia, Dráma / Historický / Životopisný
Réžia: Franco Zeffirelli
Hrajú: Graham Faulkner, Judi Bowker
Francis of Assisi (1961)
USA, Dráma
Réžia: Michael Curtiz
Hrajú: Bradford Dillman, Dolores Hart
František, prosťáček boží (1950)
Taliansko, Dráma / Poviedkový
Réžia: Roberto Rossellini
Hrajú: Nazario Gerardi, Severino Pisacane
Podobné
Klára a František (2007) (TV film)
Taliansko, Historický
Réžia: Fabrizio Costa
Hrajú: Ettore Bassi, Maria P. Petruolo
SVATÝ FRANTIŠEK Z ASISSI-sviatok 4.október /1181- 3.október 1226/
SVATÝ FRANTIŠEK Z ASISSI-sviatok 4.október /1181- 3.október 1226/
Film Franca Zeffirelliho z r.1972 -Brat Slnko,sestra Luna bol vyhlásený za najlepší film na svete vôbec podľa ľudí a očaril svojou nádhernou hudbou,piesňami škótskeho speváka Donovana a vynikajúcimi hreckýmiu výkonami Grahama Faulkner a Judy Bowker...
František je ľudový svätec,nebol politik ani kráľ...ani vedec či učený teológ...bol skromný,pokorný,chudobný mních,ktorý si nnajviac cenil chudobu a jednoduchosť.Na Vianoce urobil prvé jasličky na svete,aby chudobným ľuďom ukázal,ako žila sv.rodina...Dostal krvavé stigmy na hore La Verna...rany Krista a tak sa mysticky …