Svätý...F R A N T I Š E K ...a...S U L T Á N - M A L I K ...al...K A M I L ...jeseň r.1219 Damietta..Svätá Zem
sultán Malik al Kamil r.1219
Drahý sultán,nechcem majetky...nič mi netreba...len by som rád ohlasoval evanjelium moslimom...Dobre ohlasuj...ak ťa budú počúvať...A tak František dostal poverenie a osobnú eskortu,ktorý ho mala chrániť a ohlasoval evanjelium mohamedánom...Ale nikto sa neobrátil...tak sa nakoniec smutný vrátil do Damietty ku križiakom ,opúšťa križiakov,lebo je zhrozený ukrutnosťami vo vojne...Na jar r.1220 priplával loďou do Benátok.
Písomnú správu o stretnutí sv.Františka so sultánom spísal mních a biskup Jakub z Vitry v Ernoulovej kronike...
Stredoveké správy o tejto udalosti sú rôzne. Najstaršie a najdôveryhodnejšie z nich sú skôr v súlade s tým, čo o Františkovi vieme z jeho vlastných spisov – ide najmä o záznamy Jakuba z Vitry, ktorý bol vtedy biskupom v Acre a ktorý mal k samotnej udalosti najbližšie. O niečo menej vierohodný je konfrontačný scenár, ktorý predkladá sv. Bonaventura v Legende Maior , ktorá bola spísaná viac ako štyridsať rokov po samotnej udalosti a ktorej zámerom bolo tiež očistiť vtedajší františkánsky rád od obvinenia z herézy. Sv. Bonaventura tu predstavuje bojovne naladeného Františka, ktorý sa však dosť líši od Františka, ktorý vo svojej prvej reholi nabáda svojich spolubratov k tomu, aby žili pokojne medzi moslimami a aby sa im „podrobili“.
Ihneď potom, čo dorazil do kresťanského tábora pri Damiette, mestečku ležiacom pri ústí Nílu, ktoré bolo obliehané križiakmi, František neskrýval svoje rozladenie z križiackej výpravy. Veril, že mu Boh povedal, že útok, ktorý križiacke vojsko pod vedením kardinála Pelagia plánovalo vykonať, skončí katastrofou. František sa rozbehol medzi vojakmi a „hovoril im vojnu“, ako hovorí jedna z dobových správ, ale nikto naňho nedbal. V nasledujúcej neúspešnej bitke potom zahynuli tisíce križiakov.
Krátko nato sa František rozhodol vydať sa do sultánovho tábora vo Fariskúre na východnom brehu Nílu a zobral si so sebou spolubrata menom Illuminato. Využili prímerie, ktoré nastalo v septembri roku 1219 po tom, čo sultán ponúkol križiakom mier, ktorý neskôr kardinál Pelagius odmietol. (Sultán vtedy výmenou za ukončenie obliehania Damietty ponúkol križiakom kontrolu nad Jeruzalemom, z ktorého sa kresťania museli stiahnuť v roku 1187, kedy toto mesto späť pre moslimov získal sultánov strýko Saladin.) Kardinál Pelagius najprv Františka varoval, že ak sa pokúsiť bude zabitý, ale nakoniec Františkovi odchod povolil s tým, že František na seba vezme všetku zodpovednosť spojenú s misiou. Kardinál nechcel, aby mu bola pripočítaná vina za smrť mníchov.
Keď sa František a Illuminato priblížili k Fariskúru, narazili na moslimské hliadky. František sa im predstavil ako stúpenec Ježiša a požiadal ich o povolenie stretnúť sa so sultánom. Vojaci sa domysleli, že ide o križiackych poslov, ktorí majú sultánovi odovzdať odpoveď na jeho mierovú ponuku. Je možné, že došlo k nedorozumeniam. Brat Jordán z Giana v 60. rokoch 13. storočia napísal, že František, neznalý reči Saracénov, kričal „sultán! sultán!“, keď ho vojaci tĺkli. Zdá sa, že potom vojaci Františka a Illuminata zajali a odvliekli do sultánovho tábora.
Hoci v detailoch sa rôzne rozprávania o tejto udalosti líšia, v jednom sa zhodujú - František nakoniec stál tvárou v tvár sultánovi Malikovi al-Kamilovi a jedinečná historická udalosť tak mohla začať.
Budúci svätec a sultán boli zhruba rovnako starí - al-Kamilovi bolo 39 rokov, zatiaľ čo František bol o rok a pol mladší. František zrejme začal pozdravom, ktorý používal pri každej príležitosti: „Pokoj Pána nech je s tebou.“
Pozdrav spojil s hlbokým úklonom, potom sultána priateľsky objal a pomodlil sa za ukončenie násilia vo svete. Františkove kázanie vždy začínalo týmto spôsobom, pričom práve za týchto okolností bola modlitba za mier mimoriadne príhodná. Sultán Malik al-Kamil odpovedal mníchovi na pozdrav a potom – podľa Ernoulovej kroniky , francúzskeho križiackeho denníka – „sa spýtal, či sa prichádzajúci chcú stať Saracény, alebo či majú odovzdať nejaké posolstvo“.
Myšlienka, že František a Illuminato stáli pred sultánom preto, aby sa „stali Saracény“, nie je tak bizarné, ako by mohla na prvý pohľad vyzerať. Počas piatej križiackej výpravy dochádzalo ku konverziám medzi vojakmi na oboch stranách. Napriek tomu sa vzhľadom na načasovanie návštevy aj k úvodnému pozdravu zrejme sultánovi javila ako pravdepodobnejšia možnosť, že títo mnísi prichádzajú tlmočiť odpoveď križiakov na jeho mierovú iniciatívu.
Skoré správy o tejto udalosti nevysvetľujú, ako bola prekonaná jazyková bariéra. Al-Kamil mal na svojom dvore niekoľko zajatých kňazov zo Západu, ktorí tu učili západné jazyky, takže je možné, že Františkovi rozumel. V každom prípade tu boli k dispozícii tlmočníci. Františkove výrazné gestá napokon hovorili vlastnou rečou, a to veľmi výstižne.
Neskoršie líčenie však opisujú tento rozhovor ako možný boj na život a na smrť. V Ernoulovej kronike nemenovaní „dvaja duchovní“ uisťujú sultána, že ak sa im nepodarí doložiť pádnymi argumentmi, že islamské náboženstvo je falošné, „pak každému z nás môžeš sťať hlavu“. Podľa tohto podania boli potom do sultánovho stanu privedení jeho náboženskí radcovia. Akonáhle radcovia zistili, že al-Kamil chce nechať Františka kázať, varovali sultána, že tým by bolo porušené islamské právo. Ernoulova kronika ich cituje: „Ak by tu niekto mal v úmysle kázať alebo hovoriť proti nášmu zákonu, potom tento zákon prikazuje, aby mu bola useknutá hlava.“ Ernoulova kronika , ktorá bola dokončená počas desaťročia po piatej križiackej výprave, obsahuje niektoré zaujímavé detaily, bola však spísaná nie príliš vzdelaným vojakom, ktorý mohol ťažko vedieť čokoľvek bližšie o Františkových názoroch, keď nepoznal ani jeho meno. Táto kronika je písaná z pozície bojovníka, a teda Františkov postoj deformuje, keď z neho robí bojovne naladeného muža.
„Nemyslím si, že by niektorý z mojich duchovných chcel vydať svoje telo plameňom len preto, aby bránil svoju vieru, alebo že by sa chcel podvoliť akémukoľvek mučeniu,“ odtušil vraj sultán. František sa teda ponúkol, že skočí do ohňa sám, pokiaľ sa sultán a jeho ľud obrátia na kresťanstvo, ale sultán aj toto odmietol.
Podľa Bonaventúry František navrhol, aby mal súd formu skúšky ohňom, čo je spôsob, ktorý bol roku 1215 odsúdený 4. lateránskym koncilom. Napriek tomu do dejín vstúpila práve táto farbistá scéna, v ktorej František stojí pri horúcom ohni, za ním sa schováva vydesený Illuminato a všetko znepokojene sleduje sultán sediaci na mramorovom tróne. Presne takto – v súlade s Bonaventurovou legendou – totiž toto stretnutie zobrazil Giotto v rámci cyklu fresiek, ktoré zdobia baziliku Svätého Františka v Assisi aj baziliku Svätého kríža vo Florencii. Giottom sa potom nechalo inšpirovať mnoho ďalších umelcov.
Giotto určite vytvoril nádherné umelecké dielo, avšak takto podanú scénu nemožno považovať za historickú. Ostatne dokonca ani Bonaventura netvrdí, že bol rozpálený oheň - podľa Bonaventury sultán Františkov návrh na zapálenie ohňa zamietol. Každopádne Bonaventura so štyridsaťročným odstupom od samotnej udalosti je prvý, kto hovorí o tom, že František sultánovi a jeho radcom ponúkol skúšku ohňom. Keby sa však toto rozprávanie zakladalo na historických udalostiach, ťažko by tieto také dramatické fakty unikli skorším kronikárom. Navyše násilie, ktoré skúška ohňom implikuje, by bolo v rozpore so všetkým, čo František písal a kázal o láske k nepriateľom. Nenásilie je kľúčovým motívom v živote Františka, ktorý sa z vojaka stal kazateľom mieru a pokánia.
Napriek tomu, že Bonaventurovo rozprávanie nemá veľa spoločného s historickými faktami, má dôležitý teologický rozmer. Znázorňuje totiž Františka ako nového Eliáša – pripomeňme, že Eliáš bol Božím prorokom, ktorý porazil Baalových kňazov tým, že prinútil Hospodina, aby podpálil býčka, ktorý poslúžil ako obeť. Bonaventura zdôrazňuje, že sultánovi radcovia sa zbabelo odplížili, aby sa vyhli skúške. Píše, že sultán „zachytil pohľadom, ako sa jeden z jeho duchovných, starý a veľmi vážený muž, nenápadne vytratil, akonáhle začul, čo navrhuje František“.
Mali by sme si uvedomiť, že súfizmus nepôsobil v rámci nejakej uzavretej sekty, ale bol skôr určitým prúdom v rámci islamu. Františkovo poňatie kresťanstva má rad spoločných rysov s tým, ako je islam interpretovaný práve súfizmom. Oba tieto prístupy kladú dôraz na tie posvätné texty, ktoré hovoria o Božej premieňajúcej láske ao Božej prítomnosti vo svete. Obaja tiež odmietajú starosť o veci tohto sveta a odporúčajú asketickú chudobu, pokánie a pôst. Oba smery sú síce pravoverné, ale nekonvenčné.
Al-Kamil bol ovplyvnený súfizmom, a preto bol určite presvedčený, že načúvanie kresťanským kazateľom je v súlade s islamským právom – avšak pod podmienkou, že František a Illuminato nebudú kritizovať Boha ani proroka Mohameda. Pod vplyvom prominentného súfíjskeho učenca al-Farisiho, ktorý pôsobil na jeho dvore, sultán hľadel na františkánov prizmou súfizmu a tej moslimskej tradície, ktorá hlása úctu voči kresťanským mníchom. František a Illuminato dokonca vo svojich hrubých a zaplátaných tunikách mohli vyzerať ako súfíjovia – napokon sám názov súfí , ktorým sa označujú moslimskí mystici, pochádza z arabského označenia pre hrubú vlnu, z ktorej si súfíjovia vytvárali svoje odevy. Podobne ako františkáni sa aj súfíjovia prepásávali skôr povrazom ako opaskom.
Františkov štýl kázania bol veľmi dynamický. František nenapodobňoval analytickú argumentáciu, na ktorú bola zameraná formácia kňazov, ale podobal sa vášnivým pouličným kazateľom, ktorých príhovory počúval na námestiach v Assisi. Františkove kázanie vyvierala zo srdca. Sultán al-Kamil si nepochybne vypočul Františka s radosťou, s tým, že pravdepodobne išlo o skutočnú konverzáciu skôr než o Františkov monológ, ako ho opisujú kresťanské kroniky. Al-Kamil mal rád takéto výmeny názorov, čo dokazuje fakt, že každý piatok večer si sadal na debatu so skupinou učencov. S najväčšou pravdepodobnosťou sa teda sultán a jeho radcovia s chuťou pustili s Františkom do učenej distribúcie. Súčasný koncept medzináboženského dialógu vtedy neexistoval, avšak pri tejto príležitosti išlo nepochybne o dialóg – bola to pokojná výmena myšlienok dvoch súperiacich náboženstiev. V stane plnom kultivovaných náboženských mysliteľov a básnikov František predstavil svoju pozíciu. Z toho, že Jakub z Vitry uvádza, že diskusie trvali niekoľko dní, môžeme usúdiť, že sa ich zúčastnilo množstvo diskutérov. Bohužiaľ nemáme o týchto rozhovoroch k dispozícii žiadne detailné záznamy.
Po niekoľko dní boli František a Illuminato váženými hosťami v tábore moslimov. Podľa Jakuba z Vitry im bolo dokonca dovolené, aby kázali moslimským vojakom. Jakub to uvádza len mimochodom, ale je to podivuhodná zmienka. Zatiaľ čo sa kardinál Pelagius a križiacki velitelia len pár kilometrov severne od moslimského tábora horúčkovito zaoberali prípravou zbraní na ďalší útok – a zatiaľ čo sa aj moslimskí vojaci pripravovali na to, že znovu zaútočia na križiacky tábor, kam sa dvaja františkáni mali vrátiť nepriateľského tábora sa k sebe správali ako priatelia.
František mal dosť času na to, aby pozoroval islamské náboženské praktiky, najmä modlitbu moslimov. Z jeho neskorších spisov vyplýva, že naňho urobilo hlboký dojem, ako vojaci vždy prerušovali svoju činnosť, aby sa obrátili na juhovýchod, smerom k Mekke, a klaňali sa Bohu až k zemi. Seyyed Hossein Nasr, významný islamológ z George Washington University, tvrdí, že medzi moslimami bola ústne rozšírená historka o tom, že sultán dal Františkovi kľúč od svojej súkromnej modlitebnej miestnosti.
Fakt, že František mohol medzi moslimami kázať najmenej niekoľko dní, naznačuje, že sa sústredil na to, čo majú islam a kresťanstvo spoločné, a že sa nepustil do priamej kritiky Mohameda alebo islamu. Jakub z Vitry napísal vo všeobecnej rovine, že moslimovia ochotne počúvali mníchov, ktorí prichádzali na Východ, pokiaľ títo kazatelia neznevažovali Mohameda. Biskup z Acre k tomu dodáva, že kedykoľvek nejaký kazateľ vyhlásil, že Mohamed bol zlý, mohol byť rád, keď si potom zachránil holý život. František sa na svojej mierovej misii evidentne takejto konfrontácii vyhol.
Na konci pobytu sultán Františkovi ponúkol vzácne dary na dôkaz úcty. Domnienka, že František sultánove dary odmietol, iste lahodila ušiam prvých generácií františkánov, a preto ju niektorí odborníci považujú za nevierohodnú. Sultán si bol určite vedomý toho – dokladal to napokon aj Františkov biedny zovňajšok – že František neprahne po pokladoch. Al-Kamil napriek tomu Františkovi svoje dary ponúkol, aby tak dal svojmu dvoru najavo, že si Františka váži. „Chcel darovať svätcovi zlato a striebro, aby ukázal, ako veľmi si cenia Františkovu svätosť a chudobu,“ tvrdí Mahmoud Ayoub, islamológ z Temple University a odborník na kresťansko-moslimské vzťahy.
František si v každom prípade z tohto mimoriadneho stretnutia odniesol jeden dar - ide o roh zo slonoviny, ktorý je dnes vystavený medzi relikviami v spodnej časti baziliky Svätého Františka v Assisi. Takéto rohy slúžili na vyhlasovanie bitiek alebo iných významných udalostí. Podľa rytiny, ktorou bol Františkov roh neskôr ozdobený, používal František roh na zvolávanie ľudí na svoje kázanie.
Kresťanské správy zdôrazňujú, že František na sultána al-Kamila hlboko zapôsobil. Táto myšlienka je v raných kronikách podaná umiernene, ale neskoršie líčenie tohto stretnutia ju prikrašľujú a zveličujú. Tomáš z Celana, prvý františkán, ktorý o tejto udalosti napísal, jednoducho konštatoval, že sultán „bol hlboko pohnutý jeho slovami a veľmi ochotne ho počúval“. Jordán z Giana, neskorší františkánsky životopisec, píše, že František bol „prijatý s poctami“ a že s ním bolo „vľúdne zaobchádzané“, ale neoznamuje nám ďalšie detaily ohľadom toho, ako sultán na Františka reagoval, ak ponecháme stranou zmienku, že František „nesmel zbierať ovocie“. Bonaventúrovo rozprávanie v Legende Maior je už viac prikrášlené - al-Kamil tu Františkovi hovorí, že nemá odvahu obrátiť sa na kresťanstvo, pretože jeho ľud by sa vzbúril. V kázaní, ktoré predniesol v Paríži na sviatok sv. Františka 4. októbra 1267, šiel Bonaventura ešte ďalej. Po tom, čo popísal, ako František ponúkol sultánovi, že prejde ohňom, aby dokázal, že kresťanstvo je pravou vierou, Bonaventura dodal, že sultán Františkovi povedal, že má strach konvertovať. „Neodvažujem sa to urobiť, bojím sa, že moji ľudia by ma ukameňovali,“ citoval Bonaventura al-Kamila. „Verím však, že tvoja viera je dobrá a pravdivá.“ Bonaventura svoje rozprávanie uzavrel slovami: „A od tohto okamihu bola kresťanská viera vtlačená do jeho srdca.“
Toto je hagiografia, ktorej zámerom je popísať Františka ako svätca, ktorý robí zázraky, a preto by sme urobili chybu, keby sme toto rozprávanie brali ako historickú pravdu. Na druhú stranu môžeme považovať za určitý zázrak už samotný fakt, že uprostred strašnej vojny spolu František a sultán al-Kamil dokázali priateľsky hovoriť. V jednom liste domov píše Jakub z Vitry o podivuhodnom stretnutí obávaného vodcu nepriateľského vojska s horlivým mníchom takto: „Sultán, vládca Egypta, v súkromí požiadal Františka, aby sa za neho modlil k Bohu za to, aby ho Pán osvietil a aby tak vy mohol to náboženstvo, ktoré je Bohu najmilšie.“ Holandský odborník Ján Hoeberichts túto zmienku vysvetľuje častým používaním výrazu inšaláh , teda „ak Boh“. V tejto poznámke križiackeho kazateľa môžeme počuť autentický sultánov hlas. Je to hlas učený a jemný, plný rešpektu a snáď aj lásky voči Františkovi. Al-Kamil sa zoznámil s tou najhoršou tvárou kresťanstva – s križiakmi, ktorí sa snažili dobyť nové územia a ktorí mávali Kristovým krížom ako zbraní, dokonca aj potom, čo im bol ponúknutý mier za rozumných podmienok. František potom predstavil sultánovi al-Kamilovi, čo znamená byť skutočným kresťanom, svätým mužom, ktorý berie vážne Ježišovu výzvu k láske k nepriateľom.
Sultán al-Kamil nakoniec poslal Františka a Illuminata späť do kresťanského tábora s ochranným sprievodom. Moslimskí vojaci odprevadili dvoch mníchov úctivo, „s mnohými poctami,“ ako píše Jakub z Vitry.
Než odišiel, František sultánovi povedal, že nemôže prijať jeho zlato, striebro a hodváb, ale že prijme pozvanie na spoločnú hostinu. Je to pozoruhodné, ak si uvedomíme, že František bol zvyknutý na hlad, že spravidla nejedol dosýta a že sa živil jednoducho. František asi zatúžil pojesť so sultánom nie jednoducho preto, že dostal hlad. František sa vždy snažil nasledovať Ježiša, ktorý často uskutočňoval nebeské kráľovstvo na tejto zemi skrze spoločné stolovanie, najmä tým, že jedol s ľuďmi, ktorých spoločnosť zavrhovala. „Sultán im dal veľké množstvo jedla,“ píše sa v Ernoulovej kronike . Je pravdepodobné, že sultán nenechal jedlo iba priniesť, ale že sám tiež zasadol k hostine. Takáto pohostinnosť je napokon v Egypte tradíciou. Nemali by sme však byť prekvapení, že neskoršie správy o tejto hostine mlčia. Neskôr totiž pápež Gregor IX. pokáral cisára Fridricha II. za to, že priateľsky stoloval s moslimskými vodcami, čo vraj bolo hanebné. Fakt, že František sa pri hostine podelil o chlieb so sultánom Malikom al-Kamilom, jeho údajným nepriateľom, nezapadal do predstavy, ktorá sa neskôr presadila a podľa ktorej malo stretnutie Františka so sultánom podobu dramaticky vypätej konfrontácie pri planúcom ohni. Škoda, že múry kostolov dnes nezdobia fresky, ktoré by ukazovali túto priateľskú hostinu.
CHRONOLÓGIA ŽIVOTA SVÄTÉHO FRANTIŠKA
1181/1182
Syn Petra Bernardoneho sa narodí v Assisi a je pokrstený ako Ján, ale otec chce, aby sa volal František.
1198
8. januára – Lothar Conti di Segni je zvolený za pápeža a prijíma meno Inocent III.
Obyvatelia Assisi útočia na hrad, symbol cisárskej moci, a zničia ho.
1199 – 1200
Vypukne občianska vojna medzi mešťanmi spojenými s ľudom a šľachtou.
Rodiny sv. Kláry utečie do Perugie. Mladý František, snáď po prvýkrát, skúša svoju odvahu
v meštianskych vojenských oddieloch.
1202
November – Vojna medzi Perugiou (kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty) a Assisi. Assiské vojsko je porazené v bitke pri Collestrade.
1202 – 1203
František je medzi väzňami a zostáva jeden rok voväzení v Perugii. Prepustia ho pre chorobu.
1204
Dlhá choroba a ťažké zotavovanie sa z nej.
Koniec roka alebo jar – František sa rozhodne ísť do Púlie, aby bojoval po boku Gualtiera z Brienne.
V Spolete má tajomné videnie, ktoré úplne prevráti jeho plány: výzva vrátiť sa do Assisi, začína sa postupný proces obrátenia.
1205
Jún – Zomiera Gualtiero z Brienne. František sa poslednýkrát zúčastňuje na oslavách so svojimi priateľmi. Stretne malomocného, zostúpi z koňa a spolu s almužnou mu dáva bozk pokoja.
Jeseň alebo koniec roka – V kostolíku San Damiano počuje posolstvo Ukrižovaného. Potom nasleduje konflikt s otcom.
1206
Január alebo február – Na súde pred assiským biskupom zrieka sa otcovského majetku a dokonca
i vlastného odevu.
Jar – Pomocník v kuchyni nejakého kláštora; potom v Gubbiu dostáva pustovnícky odev od priateľa a púšťa sa do ošetrovania chorých v útulku pre malomocných.
Leto (júl) – Vracia sa do Assisi v odeve pustovníka a začína opravovať kostolík San Damiano. Žobre v meste kamene a prorokuje príchod chudobných sestier.
Leto až február 1208 – Opravuje San Damiano, potom San Pietro a kostol S. Maria degli Angeli (Panny Márie Anjelskej) – Porciunkula.
1208
24. februára. Sviatok sv. Mateja- Počúva evanjelium z tohto sviatku a dotknú sa ho slová, ktorými
Kristus poslal apoštolov do sveta. Rozhodne sa odložiť odev pustovníka, oblieka si drsnú tuniku, opáše sa povrazom a bosý začne hlásať pokánie.
16. apríla – Bernard z Quintavalle a Peter Cattani túžia po tom istom spôsobe života a pripájajú sa k nemu.
23. apríla – V Porciunkule, kam sa utiahli, prijímajú aj brata Egída.
Jar – Prvá misia: Egíd a František sa vydávajú do Ankonskej Marky; ďalší dvaja sa púšťajú opačným smerom.
Leto – K skupine sa pridávajú ďalší traja bratia, medzi nimi i Filip Longo.
Jeseň alebo zima– Druhá misia: Dostávajú sa do Poggia Bustone v Rietskom údolí. František potom, ako dostal uistenie o odpustení svojich hriechov a o budúcom rozvoji svojho rádu, povzbudzuje svojich spoločníkov a posiela ich po dvoch na štyri svetové strany. Tretia misia: Bernard a Egíd idú do Florencie.
1209
Začiatok roka – Ôsmi bratia sa vracajú do Porciunkuly, kde sa k nim pridružia ďalší štyria bratia.
Jar – František sa rozhodne predložiť svoj nový spôsob života na cirkevné schválenie. Píše krátku Regulu a predloží ju pápežovi Inocentovi III., ktorý ju potvrdí a poverí bratov hlásaním pokánia. Cestou späť pobudnú v okolí Orte a potom sa usadia v chatrči v Rivo Torto.
September – Cisár Oto IV. prechádza v ich blízkosti.
1209 – 1210
Sú prinútení opustiť chatrč a po dovolení opáta benediktínskeho kláštora na vrchu Subasio sa usádzajú v Porciunkule. Tak sa Porciunkula stáva materským kostolom rádu.
Možný počiatok Tretieho rádu.
1211
Leto (?) – František nastúpi na loď s úmyslom dostať sa do Sýrie, ale protivietor doženie loď k pobrežiu Dalmácie. Potajme nastúpi na loď do Ancony.
1212
18. / 19. marca – Na Kvetnú nedeľu v noci František prijíma Kláru v Porciunkule, u Panny Márie Anjelskej, a oblieka ju do habitu. Potom, ako ju prichýlia na niekoľko týždňov do kláštora San Paolo v Bastii a neskôr do Sant’Angelo di Panzo pri Assisi, určuje jej ako miesto pobytu San Damiano.
Pravdepodobne vykoná cestu do Ríma, aby informoval Inocenta III. o rozvoji rádu. Stretnutie s Jakobou Settesoli.
1213
8. mája – V San Leu v Montefeltre gróf Orlando z Chiusi ponúka Františkovi vrch La Verna.
1213 – 1214 – 1215
František odchádza do Španielska rozhodnutý dostať sa do Maroka, aby kázal neveriacim, avšak choroba ho prinúti vrátiť sa do Porciunkuly. Tu prijíma do rádu veľkú skupinu vznešených a učených mužov, medzi nimi i Tomáša z Celana.
1215
November – František odchádza do Ríma, aby sa zúčastnil na IV. lateránskom koncile. Pravdepodobne sa stretáva so sv. Dominikom.
1216
16. júla – Pápež Inocent III. zomiera v Perugii; dva dni na to je zvolený jeho nástupca kardinál Cencio
Savelli pod menom Honórius III. Svedkom týchto udalostí je Jakub z Vitry, ktorý sa tam možno zoznámil aj s Františkom, určite však s jeho rádom; informuje o tom svojich priateľov v Lotrinsku v liste z októbra toho istého roku.
1217
5. mája – Generálna kapitula v Porciunkule rozhodne o prvej zaalpskej a zámorskej misii. Egíd ide do Tuniska, Eliáš do Sýrie, František sa vydá na cestu do Francúzska. Vo Florencii kardinál Hugolín, pápežský legát v Toskánsku a Lombardii, ho presvedčí, aby zostal v Taliansku.
1218
11. júna. Honórius III. vydáva bulu Cum dilecti, v ktorej ubezpečuje biskupov o pravovernosti Menších bratov.
1219
26. mája – Turíčna kapitula. Rozhodne sa o ďalších misiách v Nemecku, Francúzsku, Uhorsku, Španielsku a Maroku.
24. júna – František sa v Ancone nalodí, aby sa vydal do Akry a potom do Damietty, kde sa zhromaždilo križiacke vojsko, aby bojovalo proti moslimom.
Jeseň – František je medzi križiakmi, predpovedá porážku, ktorá sa aj uskutoční. Pápežský legát mu dovolí, aby sa na vlastnú zodpovednosť vybral k sultánovi Melek–al–Kamilovi. Sultán ho prijíma výnimočne pohostinne. František ohlasuje dobrú zvesť, ale keď nenachádza plody pokánia, nechá sa odprevadiť späť do križiackeho tábora.
5. novembra – Križiaci dobyjú Damiettu. František, znechutený výčinmi križiakov a ich nízkou morálkou, vracia sa do Sýrie.
1220
Január – Piatich bratov poslaných do Maroka popravia moslimovia. Sú to františkánski prvomučeníci.
Začiatok roka – František je v Akry. Pravdepodobne navštevuje sväté miesta.
Jar alebo leto – František spolu s Petrom Cattanim, Eliášom a Cézarom zo Speyera sa vracia do Talianska znepokojený situáciou v ráde. Vylodí sa v Benátkach. Odchádza k pápežovi a prijíma kardinála Hugolína ako „ochrancu“ rádu.
Február – marec – Jakub z Vitry v liste z Damietty podáva správu o Františkovi a o jeho misii u sultána.
František sa vzdáva vedenia Rádu a menuje za svojho nástupcu Petra Cattaniho.
22. septembra – Honórius III. bulou Cum secundum ukladá povinnosť noviciátu.
1221
10. marca – Zomiera Peter Cattani.
30. mája – Generálna kapitula, tzv. „Rohožková“. Menovanie brata Eliáša za vikára. Je schválený text
Reguly (nepotvrdenej). Rozhodne sa o novej misii v Nemecku vedenej Cézarom zo Speyera. Zúčastnia sa jej aj Tomáš z Celana, budúci Františkov životopisec, a Jordán z Giana, ktorý napíše kroniku misie.
1221 – 1222
František káže v strednom a južnom Taliansku.
1222
15. augusta – František káže v Bologni.
1223
Začiatok roka – František sa utiahne do Fonte Colomba s bratom Leom a bratom Bonizzom, aby spísal novú, kratšiu Regulu, ktorá má byť prerokovaná na generálnej kapitule 11. júna a potom predložená pápežovi na schválenie.
29. novembra – Pápež Honórius III. schvaľuje Regulu bulou Solet annuere.
24. /25. decembra – Vianoce v Grecciu. Jasličky – prvý živý betlehem v jaskyni.
1224
2. júna – Na generálnej kapitule sa rozhodne o misii v Anglicku.
Koniec júla alebo začiatok augusta – Vo Foligne má brat Eliáš videnie o tom, že Františkovi zostávajú
iba dva roky života.
15. augusta / 29. septembra – Počas pôstu pred sviatkom sv. Michala, pravdepodobne 14. alebo 15. septembra, František má na La Verne videnie ukrižovaného serafína a dostáva znaky umučenia.
10. septembra – Menší bratia, štyria klerici a piati laici, sa plavia do Doveru v Anglicku.
Október alebo začiatok novembra – František sa vracia do Porciunkuly cez Borgo San Sepolcro, Monte Casale, Città di Castello.
1224 – 1225
December / február – František jazdí na somárikovi po Umbrii a Markách a káže.
1225
Marec – Navštívi sv. Kláru v San Damiane, podstúpi liečbu očí, no bez žiaduceho výsledku.
Apríl / máj – Stále v San Damiane, podstúpi lekársky zákrok, no neúspešne. V noci dostane od Boha prísľub večného života; na druhý deň ráno diktuje Pieseň brata Slnka.
Jún – Pripája k Piesni brata Slnka strofu o odpúšťaní a dosiahne zmierenie medzi biskupom a svetskou mocou v Assisi. Po tom, ako dostáva list od kardinála Hugolína, vyberá sa do Rietskeho údolia. V Rieti ho prijíma kardinál Hugolín a pápežský dvor. Ide do Fonte Colomba, aby sa podrobil liečeniu očí.
V júli / auguste – lekár vypáli sluchy svätca. Potom príde do San Fabiana, aby ho vyšetrili ďalší lekári. Pokúšajú sa ho vyliečiť cez ucho, ale úplne bezvýsledne. Vinica miestneho kňaza, zničená návštevníkmi, na Františkov príhovor prinesie veľkú úrodu.
1226
Apríl – V Siene nasledujú ďalšie lekárske zákroky. Diktuje krátku poslednú vôľu: Testament zo Sieny. Potom žije v pustovni Celle v Cortone, kde pravdepodobne diktuje Testament.
Júl / august – Počas horúcich dní býva v Bagnare na vrchoch blízko Nocery.
Koniec augusta, začiatok septembra – Pretože sa jeho stav zhoršuje, odvezú ho do paláca assiského biskupa. Biskup Hugo odchádza na púť na vrch Gargano.
September – František cíti, že jeho koniec sa priblížil, a necháva sa odniesť do Porciunkuly. Počas cesty sa zastaví, aby požehnal mesto.
3. októbra – Po tom, ako požehnal svojich synov, zomiera na holej zemi v sobotu večer. Rozšíri sa o tom
zvesť a mnohí prichádzajú, aby videli stigmy.
4. októbra – Na druhý deň, v nedeľu, slávnostne odvezú telo z Porciunkuly do Assisi, ale zastavia sa
v San Damiane. Pochovajú ho v Kostole svätého Juraja. Brat Eliáš to oznámi celému Rádu v liste provinciálnym ministrom.
1227
19. marca – Kardinál Hugolín je zvolený za pápeža pod menom Gregor IX. miesto Honória III., ktorý zomrel deň predtým.
30. mája – Na kapitule slávenej v Assisi je za generálneho ministra zvolený brat Ján Parenti.
1228
29. apríla – V bule Recolentes Gregor IX. žiada od kresťanského ľudu pomoc pri budovaní baziliky na počesť sv. Františka.
16. júla – Gregor IX. v Assisi slávnostne svätorečí Františka. O tri dni (19. júla) zverejňuje bulu Mira circa nos, v ktorej zapisuje Františka medzi svätých a stanovuje jeho sviatok v celej Cirkvi na 4. októbra.
1228 – 1229
Tomáš z Celana píše Prvý životopis.
1230
25. mája – Prenesenie pozostatkov svätca do baziliky postavenej na jeho počesť.
28. septembra – Gregor IX. v bule Quo elongati odpovedá na otázky, ktoré predniesli bratia o výklade Reguly a Testamentu sv. Františka.
1244
4. októbra – Na kapitule v Janove generálny minister žiada všetkých bratov, aby zozbierali a jemu
poslali všetky spomienky na sv. Františka.
1246
11. augusta – List z Greccia, v ktorom niektorí Františkovi spoločníci posielajú generálnemu ministrovi svoje zozbierané spomienky.
1246 – 1247
Tomáš z Celana píše Druhý životopis.
1252 – 1253
Tomáš z Celana dokončuje Knihu o zázrakoch.
1263
Kapitula v Pise schvaľuje životopis napísaný bratom Bonaventúrom, z ktorého sa stane Väčšia legenda.
1266 Na kapitule v Paríži sa rozhodne, že treba zničiť všetky predchádzajúce legendy.
1282 – 1287
Brat Salimbene píše svoju Kroniku.
1305
Ubertino da Casale dokončuje Strom Ježišovhoukrižovaného života.
1310
Brat Teobald, assiský biskup, publikuje oficiálny list o porciunkulových odpustkoch.
1318
Vychádza Zrkadlo dokonalosti podľa kódexu Ognissanti.
1325 – 1330
Angelo Clareno dokončuje Históriu siedmich
súžení Rádu menších bratov.
1327 – 1340
Publikované Skutky blahoslaveného Františka
a jeho spoločníkov.
2. pol. 14. stor.
Publikovaná Kronika dviadsiatich štyroch generálov.
Koniec 14. stor.
Publikované Kvietky svätého Františka.
Sv. František u Sultána (Ernoulova kronika)
A teraz vám poviem niečo o dvoch klerikoch, ktorí boli vo vojsku pri Damiette.
Jedného dňa sa odobrali ku kardinálovi ̵ legátovi a povedali mu, že by chceli kardinálov súhlas. Kardinál im povedal, že pokiaľ sa to jeho týka, nikdy k niečomu takému nedá súhlas, pretože by nechcel dávať súhlas k tomu, keby boli bez všetkého zabití. On si myslel: ak tam pôjdu, nikdy viac sa nevrátia. Oni mu povedali, keď tam pôjdu, na ničom nebude mať vinu, pretože to nie je on, ktorý ich posiela, len im dovoľuje ísť.
A naliehali tak dlho, až im kardinál, keď videl ich pevný úmysel, povedal: „Milí páni, neviem, čo máte v srdci a či sú vaše myšlienky dobré alebo zlé. Ale ak tam pôjdete, hľaďte, aby vaše myšlienky i srdce boli stále obrátené k Bohu!“ Odpovedali, že k sultánovi nechcú, ale aby urobili veľké dobro, ktoré chcú uskutočniť. A vtedy im kardinál povedal, ak chcú, že môžu ísť, ale nech si nikto nemyslí, že ich poslal on.
Ti klerici teda prešli kresťanským táborom a dali sa k táboru Saracénov. Keď saracénske stráže spozorovali, že sa k nim ti dvaja blížia, súdili, že k nim prichádzajú ako poslovia nejakej správy alebo s úmyslom zaprieť svoju vieru. Šli im preto naproti, vzali ich a doviedli pred sultána.
Keď pred neho predstúpili, pozdravili ho. Sultán na pozdrav odpovedal, a potom sa ich pýtal, či sa chcú stať Sarancénmi, alebo mu nesú nejaké posolstvo. Odpovedali mu, že sa nikdy mohamedánmi nestanú, ale skôr prišli s posolstvom od Pána Boha pre spásu jeho duše. A pokračovali: „Pane, ak budeš chcieť uveriť našim slovám, odovzdáme tvoju dušu Bohu, pretože ti po pravde rozprávame: ak zomrieš v tomto zákone, ktorý teraz vyznávaš, budeš zatratený a Boh tvoju dušu nikdy nebude mať. Preto sme prišli. Ak nám však dopraješ sluchu a budeš chcieť porozumieť, v prítomnosti múdrych učencov tvojho kráľovstva ti nezvratnými dôkazmi dokážeme, že je váš zákon klamný.“
Sultán odpovedal, že má väčších i menších hodnostárov svojho zákona a poverencov kultu a že nemôže tomu, čo chcú povedať, naslúchať, len v ich prítomnosti. „Celkom správne“, povedali tí klerici, „daj ich zavolať a ak sa nám solídnymi dôkazmi nepodarí dokázať, že je pravda to, čo tvrdíme, že je váš zákon mylný, daj nám kľudne zoťať hlavy“.
Do svojho stanu privolal teda sultán hodnostárov a mudrcov. Tak sa stretli najvyšší a najmúdrejší hodnostári jeho kráľovstva s týmito dvoma klerikmi.
Keď sa zišli, vysvetlil im sultán dôvod, prečo ich zavolal. Povedal im, čo mu tí dvaja klerici navrhli, keď prišli na jeho dvor. Oni sultánovi odpovedali: „Pane, ty si meč zákona. Ty máš povinnosť zákon chrániť a brániť. A my ti v mene Božom a Mohamedovom, ktorý nám tento zákon dal, prikazujeme, aby si ich dal hneď popraviť. Čo sa nás týka, nebudeme počúvať, čo oni rozprávajú. I teba však varujeme, aby si ich počúval. Veď zákon zakazuje počúvať kazateľov iného náboženstva. A keď chce niekto kázať alebo rozprávať proti nášmu zákonu, zákon sám stanoví, aby mu bola uťatá hlava. Preto ti v mene Božom i v mene zákona prikazujeme, aby si im dal ihneď zoťať hlavu, ako je písané.“
Hneď potom sa rozlúčili a nechceli už počuť ani slovo. Klerici zostali sami so sultánom. Sultán im povedal: „Páni bolo mi povedané, že je príkaz od Boha i zo zákona, aby som vás dal popraviť. Ale tento krát pôjdem proti zákonu. Buď odo mňa ďaleko, aby som vás dal odsúdiť k smrti. Bola by to od mňa zlá odmena, aby som vás dal popraviť za to, že ste chceli vedome podstúpiť smrť, aby ste moju dušu zachránili pre Pána a Boha.“
Potom sultán dodal, že, ak chcú zostať, obdarí ich rozsiahlymi pozemkami a majetkami. Oni však odpovedali, že tu rozhodne nemienia zostať, a keďže si ich nikto nechce vypočuť, že sa vrátia do tábora kresťanov, ak im to dovolí. Sultán odpovedal, že ich rád dá až do kresťanského tábora doprevádzať. Medzi tým dal doniesť množstvo zlata, striebra a hodvábnych látok a vyzval ich, aby si podľa ľubovôle brali. Oni však odmietli s odôvodnením: keď jeho dušu nemôžu získať pre Pána, že nechcú nič ̵ jediné cenné by bolo, keby mohli jeho dušu darovať Bohu. Prosili len, aby im dal niečo pojesť a že potom hneď odídu, že tu nemajú nič na práci. Sultán im ponúkol hojný pokrm. Keď sa najedli, rozlúčil sa s nimi a dal ich bezpečne do prevádzať až ku kresťanskému táboru.
Misia svätého Františka z Assisi na Blízkom východe (1219 - 1220)
„(František) neohrozene vošiel do nepriateľského tábora. Vojaci ho ihneď spútali a viedli k sultánovi. Sultán sa ho opýtal: „Kto ťa sem poslal?“ František odpovedal: „Nevyslali ma ľudia, ale Najvyšší Boh ma posiela, aby som ti zvestoval pravdu svätého evanjelia a ukázal cestu spasenia...Buďte uistení, že ak zomriete vo svojom zákone, zahyniete. Preto sme prišli k vám, aby sme vás zachránili...“ a hneď začal hlásať kresťanskú náuku. Sultán žasol nad jeho odvahou, zapáčil sa mu a vyzval ho, aby ostal v jeho zemi. František povedal: „Áno, som ochotný u teba a tvojich poddaných ostať, ak máte úmysel obrátiť sa iba ku Kristovi. S najväčšou radosťou z lásky k Ježišovi Kristovi u vás zostanem. Ak by ste však kolísali medzi pravou vierou a svojim bludným učením, potom som hotový podrobiť sa skúške...Rozkáž svojim sluhom nech zapália veľkú vatru a ja pôjdem do ohňa s tvojimi kňazmi, aby si sa mohol presvedčiť, ktoré náboženstvo je pravé.“ Sultán sa usmial a povedal: „Pochybujem, že by sa našiel medzi mohamedánskymi kňazmi taký, čo by sa chcel podrobiť tejto skúške. Bojím sa, že by sa moji poddaní vzbúrili a pozbavili by ma trónu.“ Sultán mu ponúkol veľký poklad. Pokorný Boží sluha sa však poďakoval za veľký dar a neprijal ho. Udivený sultán cítil ešte väčšiu úctu voči Františkovi a dal mu stráž, ktorá ho odprevadila späť do Damietty ku kresťanskému vojsku. Pri rozlúčke (sultán) prosil Františka: „Modli sa za mňa, aby mi Boh dal poznať pravé náboženstvo, ktoré mu je najmilšie.“ Od toho času vraj sultán zaobchádzal s kresťanskými poddanými oveľa ľudskejšie.“
O čom svedčí misia svätého Františka z Assisi? O tom, že Trojjediný pravý Boh: Otec, Syn a Duch Svätý, nie je totožný s islamským Alahom! Pokiaľ dnes niekto, či už je to pápež, biskup, kňaz alebo pastor káže pozmenené učenie, iné, ako to, ktoré hlásal sv. František a ktoré bolo učením katolíckej cirkvi, nemá právo sa nazývať kresťanom, ale je heretikom, či odpadlíkom – apostatom.
Fridrich II. viedol šiestu križiacku výpravu, nechcel však postupovať vojensky, ale diplomaticky a v sultánovi al-Kamilovi našiel kongeniálneho partnera. V Jeruzaleme bol zriadený veľmi komplexný systém dvojitej suverenity, ktorý umožňoval kresťanom sláviť bohoslužby v dohodnutých termínoch.
Kardinál Sandri odletel do Egypta už 25. februára. Do konca februára navštevuje koptské katolícke eparchie v Hornom Egypte – Miniu, Assiut, Sohag a Luxor. Pred návratom do Ríma sa prefekt Kongregácie pre východné cirkvi stretne 4. marca s koptským katolíckym patriarchom Ibrahihom Sidrakom a s egyptskými katolíckymi biskupmi všetkých obradov.